Príbehy 20. storočia

Na začiatku 60. rokov sa v hlave len päťročného dievčatka, Silvie Fishbaum, dcéry preživších holokaust, zrodil sen, že chce ísť do Ameriky. Bolo to kvôli žuvačke, ktorá vtedy na Slovensku ešte neexistovala a ktorú dostala od tety z Ameriky. Už ako dieťa bola terčom urážok a posmeškov zo strany rovesníkov pre svoj židovský pôvod a vnímala ich traumu z holokaustu. Po prvom neúspešnom pokuse opustiť Slovensko sa jej v roku 1979 podarilo natrvalo presťahovať do Ameriky.

Rudolf Sikora, ktorý tento rok pri plnej sile oslávil 80. narodeniny, patrí medzi výtvarníkov, ktorí nielenže formovali estetiku slovenského moderného umenia, ale zasahoval aj do politického diania – patrí medzi najvýznamnejších ľudí Nežnej revolúcie. Jeho obľúbenými témami sú aj environmentálne hrozby, ktorým je zasvätených mnoho jeho diel.

Peter Stark je jediným priamym potomkom rodu Starkovcov, ktorí v 19. storočí vybudovali v Liptovskom Mikuláši Starkovskú liehovar, ktorý funguje dodnes. Po jeho arizácii a znárodnení existuje ako spoločnosť St. Nicolaus, dnes najväčší výrobca liehovín na Slovensku. S touto firmou však už Peter Stark nemá nič spoločné, aj keď meno jeho predka Armina sa ocitlo v názve jedného z produktov. Židovský pôvod Petra Starka bol krajne rizikový v Slovenskom štáte aj v povojnovom stalinskom Československu. Preto v roku 1959 emigroval do Západného Nemecka a neskôr šiel do USA. Tu absolvoval doktorandské štúdium.

Eva je doslova dieťa holokaustu: narodila sa v pracovnom tábore pre Židov v Novákoch. Po vypuknutí SNP odišli do Piešťan, žili s falšovanými dokladmi. Po prezradení boli odvlečení do tábora v Žiline, neskôr do Serede v novembri 1944 ich deportovali do Auschwitzu, kde videli otca naposledy. Odišla do Západného Nemecka, kde žil jej manžel, rodičia prišli za ňou. V roku 1971 nečakane ovdovela, neskôr sa zamestnala a opäť sa vydala, porodila ďalších dvoch synov, po pôrode tretieho sa jej obnovila trauma z prežitého holokaustu. Vyštudovala psychoterapiu, venuje sa osvetovej činnosti a vzdelávaniu. Napísala životopisnú knihu „Číslo na tvojom predlaktí je modré ako tvoje oči“.

Novinárka Malgorzata Wojcieszynska patrí medzi známe osobnosti poľsko-slovenskej kultúry. Pamätá si bývalý režim, výnimočný stav v Poľsku a revolučné roky. Hneď po Nežnej revolúcii sa odsťahovala za svojim partnerom Stanom do Bratislavy a to ju vraj naučilo byť naozajstnou vlastenkou. Je všade tam, kde dochádza ku kultúrno-spoločenským prienikom medzi našimi dvoma krajinami, vedie časopis Monitor Polonyjny, pôsobí ako moderátorka a okrem toho je aj textárkou piesní.

Zora Bútorová obdivovala prekladateľské umenie svojej mamy, ale zvolila si vlastnú cestu. Vyštudovala sociológiu, ktorú dovtedy nazývali „buržoázna paveda“, a svoj vedecký život zasvätila poznávaniu spoločnosti, najmä výskumu verejnej mienky, otázkam rodovej rovnosti a problémom aktívneho starnutia.

V roku 1950 obidvoch rodičov Dany Viestovej zavreli do väzenia z politických dôvodov, musela sa o ňu postarať stará mama. Strýkom jej otca bol totiž nekomunistický veliteľ povstaleckej armády Rudolf Viest. Mama sa vrátila v roku 1951, museli sa často sťahovať kvôli práci, Študovala na žurnalistike, v roku 1968 sa zúčastnila na štrajku študentov a v roku 1969 na protestnej hladovke za Jana Palacha. V roku 1997 sa stala šéfredaktorkou Slovenky, neskôr pracovala na ďalších pozíciách. V roku 2024 dostala medailu M. R. Štefánika III. stupňa pri príležitosti 80. výročia SNP.

Bratislavčan Zoltán Demján bol desať rokov štátnym reprezentantom v horolezectve. Je prvým Čechoslovákom, ktorý dosiahol vrchol Mount Everestu v roku 1984 a zároveň jeden z mála ľudí na svete (s Jozefom Psotkom), a jeden z mála, ktorí vystúpili na najvyššiu horu sveta bez použitia kyslíkového prístroja. Za prvovýstup na Dhaulángiri získal cenu za Najlepší svetový horolezecký výkon v Himalájach za rok 1988. a tým jeho výkony zďaleka nekončia.

V Nitre žila židovská komunita v súlade a priateľstve s majoritou. Nacistické zverstvá toto spolužitie kruto narušili. Veľmi cenné svedectvo o Druhej svetovej vojne v Nitre priniesla pani Jurčová, ktorá udalosti navyše vnímala detskými očami: bola svedkyňou transportu židovských spoluobčanov, zverských zásahov Hlinkovej gardy a bombardovania Nitry.

Aj keď sa Štefan Zora narodil v roku 1949, jeho život bol poznačený holokaustom a tragickými rodinnými príbehmi. Mal však v sebe dostatok energie, aby sa stal hercom v detskej dramatickej skupine, absolvoval v Rakúsku medicínu a odišiel do Ameriky, kde sa stal psychológom. Tragédia holokaustu nebola len záležitosťou generácie, ktorá ho zažila ale aj tých, čo sa narodili po vojne. Potvrdzuje to aj príbeh Štefana Zoru.

Eva mala iba 16 rokov, keď sa vrátila z koncentračného tábora. Doma našla iba otca, ktorý gestapu ušiel doslova zázrakom. Z koncentračného tábora, kde väzňov triedil doktor Mengele, sa však nikdy nevrátil ani jej starší brat, ani stará mama. Eva na krajinu, ktorá umožnila deportácie vlastných občanov, nezanevrela. Pre emigráciu sa rozhodla až po tom, keď jej manžela ŠtB nútila do spolupráce výmenou za víza. Jej dcére zase komunisti neumožnili študovať. V zahraničí sa neskôr stala významnou vedkyňou.

Väčšina ľudí si v mladosti vyberie profesiu či odbor, ktorému sa potom venujú takmer celý život. V spoločnosti nájdeme ale aj renesančné osobnosti, ktoré vystriedajú celú škálu rôznych zamestnaní a špecializácií, rozbehnú veľmi rozmanité projekty. Medzi takýchto kreatívnych jedincov patrí aj Fedor Gál, jeden z najdôležitejších ľudí Nežnej revolúcie a politiky bezprostredne po nej. Fedor Gál je aktuálny laureát Ceny Pamäti národa.

Emil Sedlačko, čerstvý laureát Ceny pamäti národa, sa narodil tesne pred oslobodením v Trenčianskych Tepliciach. Základnú vojenskú službu absolvoval ako syn nepohodlných občanov. V auguste 1968 patril medzi hlasných oponentov vstupu vojsk Varšavskej zmluvy na naše územie. Niekoľkokrát bol zatknutý, vypočúvaný a väznený štátnou bezpečnosťou. Dve desaťročia znášal spoločenské a politické ponižovanie. V novembri 1989 spoluzakladal nezávislé slovenské odbory. Po nástupe mečiarizmu ho lákali do HZDS, no odmietol a opäť sa stal nepohodlným. Ako dôchodca vyštudoval univerzitu tretieho veku a organizoval výstavy o tom, že sloboda nie je samozrejmosť.

Zrejme iba málo rodín na Slovensku sa môže pochváliť tým, že má v rodine štyroch reprezentantov. O rodine bežkyne na lyžiach Jaroslavy Páričkovej (rodenej Kratochvílovej) to platí. Bola reprezentantkou Československa v tomto obľúbenom bielom športe nielen ona, ale aj jej manžel Andrej „Drážo“ Párička a po rokoch aj obe ich deti, ktoré nesú mená po rodičoch - Jaroslava Páričková ml. a Andrej „Drážo“ Párička ml. Ten sa dokonca prebojoval v roku 1998 na zimné olympijské hry v Nagane.

Keď Červená armáda oslobodila Soblahov, obec v okrese Trenčín, Karol Mrázik sa už ako pätnásťročný pridal k nim a bojoval až do konca druhej svetovej vojny.

Príbeh Štefana Maďara ukazuje mimoriadnu surovosť komunistického režimu v päťdesiatych rokoch. Štefan ešte ako mladistvý musel na vlastnej koži okúsiť drastické praktiky vyšetrovateľov Štátnej bezpečnosti, aby si neskôr odsedel viac ako päť rokov z pôvodných desiatich za vykonštruovanú špionáž a vlastizradu. Väčšinu času potom strávil v jáchymovských uránových baniach.

Krasokorčuliarka Agnesa Búřilová, rodená Wlachovská, reprezentovala Československo v krasokorčuľovaní na všetkých vrcholových podujatiach. V slovenskej olympijskej histórii má pozoruhodný primát. Sama súťažila na zimných olympijských hrách v krasokorčuľovaní v kategórii športových dvojíc. Potom na nich trénersky viedla bronzového medailistu Jozefa Sabovčíka a napokon na ZOH súťažil v ľadovom hokeji aj jej syn. V roku 2023 sa dostala do Siene slávy Slovenského krasokorčuliarskeho zväzu. Príbeh v roku 2024 zaznamenal Martin Rodák a spracovala ho Lucia Stankovičová Fričová.

Otčim a brat Pavla Múčku bojovali v SNP. Pavol podával partizánom informácie, zohnal im zbrane, pomohol overiť doklady, V Uhrovci zažil výpady Nemcov a vlasovcov proti partizánom. Jeho brat padol v boji. Pavol Múčka patrí medzi tých, ktorí nikdy nestratili komunistické presvedčenie.

Jedna z najvýznamnejších slovenských koncertných klaviristiek dostala v roku 1971 zákaz hrania z politických dôvodov. V roku 1984 ilegálne prešla aj s dcérou hranice do Talianska. Následne žila ako politická utečenka v Grade, Terste a Latine. O 8 mesiacov neskôr emigrovala do USA, kde obnovila svoju kariéru. Ako prvá Slovenka mala v roku 1992 sólový koncert v newyorskej Carnegie Hall. V USA aj na Slovensku publikovala odborné texty z oblasti hudobnej vedy a napísala aj svoju autobiografiu. V podcaste sú použité úryvky z komorných koncertov umelkyne.

Keď mal syn Pavla Taussiga jedenásť rokov, pripravil pre neho jeho otec darček – spísal svoj životopis. V ňom popísal, čo ako chlapec v rovnakom veku robil. Na tom by nebolo nič zvláštne, keby Pavel Taussig nebýval medzi jedenástym a dvanástym rokom v Osvienčime, Mauthausene a ďalších koncentračných táboroch. Tieto zápisky po mnohých rokoch vyšli v slovenčine pod názvom Chlapec, ktorý prežil pochod smrti. Kniha vychádza z denníkových záznamov, ktoré si Pavel Taussig viedol krátko po oslobodení počas svojej rekonvalescencie v lete 1945.

Jána Rampáka už ako dospelého človeka zlákalo divadelníctvo. Účinkoval v legendárnej trnavskej Kopánke, neskôr Disku, s ktorým spolupracoval Blaho Uhlár. Bol doslova spoluzakladateľom silnej trnavskej ochotníckej scény a k divadlu mal vždy profesionálny prístup.

Marta Červená sa v roku 1970 sa stala členkou tajnej rehole Školských sestier sv. Františka z Assisi. Dňa 27. mája 1983 zažila priebeh „Akcie Vír“, ktorá pripomenula brutalitu 50. rokov. Bola obvinená a zatknutá. Väzbu absolvovala v Ústave na výkon trestu v Žiline. 11. mája 1983 bola po všeobecnom nátlaku spoločnosti prepustená po 40 dňoch väzby na slobodu.

Branislav Oláh sa narodil v Detve v rómskej rodine v roku 1974. Starý otec bol internovaný v pracovných táboroch, s bratmi bol ako partizán účastníkom SNP. Branislav sa angažoval počas Nežnej revolúcie. Od roku 2000 pracuje ako novinár, okrem toho je bloger a spisovateľ. Od roku 2006 pôsobí ako terénny sociálny pracovník.

Kristína Koníková počas 2. svetovej vojny nosila so svojím psíkom chlieb a odkazy otcovi, bratovi a partizánom do bunkrov na Starej Myjave, kde vzniklo silné protifašistické hnutie a partizánsky odboj. S rodičmi a bratom sa nikdy o jej poslaní a odvahe počas vojny nebavili, brala to ako samozrejmosť.

Scenárista a režisér Jozef Banyák Pochádzal z rómskej rodiny kováčov, počas komunizmu miništroval v kostole. Rodina z Viedne ovplyvnila jeho pohľad na svet. Vyštudoval réžiu na VŠMU, pracoval na hollywoodskych produkciách na Slovensku. Má zásluhu na desiatkach hodnotných projektov – filmov a relácií.

Jozef Olajoš (1944) bol hudobníkom od základnej školy. Priatelil sa s Ladislavom Martoníkom, ktorého zastrelili ruskí okupanti v roku 1968 na ulici. Počas normalizácie cestoval s kapelou po svete – bol členom Orchestra Juraja Szabadoša i Orchestra Gustáva Offermanna. V roku 1993 spoluzakladal klub Jazz Košice.

Viera Kalinová sa narodila v 22. januára 1949 v Bratislave do židovskej rodiny. Starí rodičia aj väčšia časť rodiny zahynula počas II. svetovej vojny, či v koncentračných táboroch. Mama Margita prežila pracovný tábor v Plaszowe, koncentračný tábor Auschwitz a aj pochod smrti do Bergen – Belsenu. Po vojne sa v Bratislave sa zoznámila s otcom Lászlom Kleinom. Otec sa skrýval 9 mesiacov s ďalšími 9 ľuďmi v byte v Bratislave. Keď mala Viera sedemnásť, celá rodina emigrovala do Izraela. Odtiaľ ďalej do Nemecka a do USA. Viera vyštudovala ruskú literatúru na Brownovej univerzite na Rhode Island. V rokoch 1971 až 1978 študovala slavistiku na Univerzite v Yale. Zoznámila sa s dirigentom a hudobníkom Gilbertom Lavinom. V roku 1976 sa vydala a mala dve deti. Zažila útok na World Trade Center 11. septembra 2001 a aj finančnú krízu v roku 2008.

Humoristi pomáhali prežiť éru Vladimíra Mečiara a široko sa uplatnia aj za Roberta Fica. S Mariánom Leškom a Tomášom Hudákom sa Sandra Polovková rozprávala aj o tom, prečo je humor a politická satira politikom nepríjemná. Prečo by sme sa bez humoru nezaobišli? Kedy je za čiarou? Ale aj o tom ako satira prežívala počas socializmu a akú rolu zohrala v mečiarizme. Podujatie "Sloboda nie je happy end!" podporil z verejných zdrojov Fond na podporu umenia.

Na rezort kultúry sa „vrhli“ nominanti SNS. S Ivanou Šátekovou a Erikom Šille sa Sandra Polovková rozpráva o tom, prečo je občianska angažovanosť a aktivita prirodzená? Prečo umelci prostredníctvom umenia reagujú na ohrozenia demokracie? A s obavami, ale aj nadhľadom komentujú aktuálnu situáciu v kultúre. Podujatie "Sloboda nie je happy end!" podporil z verejných zdrojov Fond na podporu umenia.

Niekoľko dní po vstupe sovietskych vojsk v auguste 1968 sa rozhodla odísť z Československa. Podporila ju matka, ktorá nástojila, aby emigrovala spolu so sestrou. Obe sestry, Viera Nováková Noy a Marta Nováková Gavorová, sa uchytili v Spojených štátoch. Stali sa známymi odborníčkami vo svojich profesiách: Viera ako fyzioterapeutka a Marta ako biochemička. Žili bohatým spoločenským životom a v emigrácii sa mohli opierať o obrovskú súdržnosť židovskej komunity a komunity emigrantov. Aj vďaka nim získala Viera Nováková prácu v rehabilitačnom inštitúte s vynikajúcou povesťou, ktorý navštevovali politici i smotánka z Hollywoodu. A čiastočne to bolo aj vďaka tomu, že prišla z Piešťan, kúpeľov známych aj medzi lekármi v USA.

Juraj Braun sa narodil 1. mája 1952 v Bratislave do židovskej rodiny. Matka bola počas vojny internovaná v koncentračnom tábore. Otec pochádzal z Bratislavy z ortodoxnej židovskej rodiny a počas vojny sa ukrýval v Maďarsku a na Slovensku. Majetky Braunovej rodiny boli počas vojny arizované, ale po vojne dostali časť naspäť. Po nástupe socializmu boli majetky manželov znovu znárodnené a počas Akcie Z boli vysťahovaní na vidiek. Po návrate do Bratislavy mali rodičia problémy so zamestnaním pre ich kapitalistický pôvod. Juraj bol terčom antisemitských prejavov zo strany rovesníkov. V roku 1968 bol účastný na tábore židovskej mládeže v Dubrovníku, neskôr bol zato vypočúvaný Štátnou bezpečnosťou. V roku 1980 emigroval do USA. Tam pokračuje v kariére lekára doteraz. V roku 1991 sa oženil s dcérou preživších šoa z Československa.

Predstavitelia vládnej koalície bez ostychu „valcujú“, čo uznajú za vhodné. S Alexandrou Kusou a Branislavom Panisom sa Sandra Polovková zhovárala o tom, prečo je pre demokraciu dôležité obraňovať verejné inštitúcie? Témou diskusie nie je iba osobná skúsenosť hostí z nedôstojného a neodborného odvolania z pozícií riaditeľov, ale aj dôvody prečo byť motivovanými občanmi a zaujímať sa o fungovanie, prácu, výsledky erbových kultúrnych inštitúcií. Je to záznam verejnej diskusie, ktorá sa odohrala 4. decembra v Tichu a spol., v Bratislave. Vznik diskusie a záznamu podporil z verejných zdrojovov Fond na podporu umenia.

Ján Roda sa narodil 14. decembra 1952 v Žiline do židovskej rodiny. Narodil sa síce až po vojne, ale zdieľal traumy obdobia druhej svetovej vojny cez svoju rodinu – jeho otec prežil zrejme len preto, lebo bol lekár a na tých sa deportácie v roku 1942 nevzťahovali. Roda hovorí aj o nezhodách so svojim otcom, komunistom, ktorý vstúpil po vojne do KSČ z presvedčenia, ale nevystúpil len vďaka jej mafiánskej štruktúre. V roku 1982 emigroval Ján Roda do USA.

Ľubica Droppová sa narodila v Bratislave. Svoje detstvo a mladosť prežila v Banskej Bystrici. Jej otec bol významný bankár, ktorý sa zúčastnil SNP a veľmi významne pomohol slovenskému majetku, zajatý a väznený v Mauthausene. V rokoch 1953 - 1956 bol väznený aj komunistickým režimom. Matku dohnal komunistický režim k samovražde.

Lýdia Ferová sa narodila židovským rodičom v predvečer druhej svetovej vojny. Strasti holokaustu sa rodine bohužiaľ nevyhli. Otecka odviezli prvým transportom do Auschwitzu, kde ešte v tom istom roku zomrel. O pár mesiacov neskôr musela odísť mamička so štvorročnou Lýdiou do pracovného tábora v Novákoch. Po roku sa podarilo zveriť malú Lýdiu do starostlivosti strýka, ktorý mal štatút „vyvoleného“ – vďaka svojej profesii bol dôležitým pre Slovenský štát a mohol zostať na slobode, hoci bol aj Žid. Lýdia sa tak dočkala konca vojny v relatívnom bezpečí, zatiaľ čo jej mamička putovala aj so svojimi rodičmi do Auschwitzu – rodičia tu zahynuli, ona prežila a vrátila sa domov za svojou dcérou. Roky odlúčenia ale narušili puto medzi matkou a Lýdiou a viedli k odcudzeniu, ktoré sa im už nikdy nepodarilo úplne prekonať.

Predstavitelia koalície neváhajú opakovane klamať. Prečo potrebujeme slobodné médiá? Prečo sa ich snažia diktátori ovládnuť alebo zničiť? Ako môžu médiá pomáhať v zachovaní demokracie, podpore kritického myslenia, overovania faktov? Sledujte alebo počúvajte v ďalšej časti relácie Sloboda nie je happy end! s hosťom, šéfredaktorom Denníka N, Matúšom Kostolným. Je to záznam verejnej diskusie z 8. novembra v Tichu a spol., v Bratislave.

Pavel Záleský patril v komunistickom Československu k malej skupine ľudí, ktorá našla odvahu vzdorovať totalitnému režimu. K disentu ho v osemdesiatych rokoch priviedla kresťanská viera. Zaujímala ho duchovná literatúra, ktorú ale obmedzovala normalizačná cenzúra. Cirkvi totiž nesmeli skoro nič vydávať. Záleský takúto literatúru samizdatovo rozmnožoval a riskantne distribuoval, čím riskoval možno už nie svoj život, ale nevyhol sa krutým perzekúciám. Dňa 17 novembra 2024 sa stal jedným z laureátov Ceny pamäti národa.

Marta Neužilová prežila detstvo v Bohušoviciach nad Ohří, v obci, ktorá je spätá s tragickými osudmi (nielen) českých Židov. Práve tu vystupovali v rokoch 1941-1943 deportovaní Židia z vlakov a pod dozorom žandárov sa vydávali pešo na cestu do neďalekého geta v Terezíne. Táto okolnosť dramaticky zasiahla do života Marty i celej jej rodiny.

Ladislav Szalay sa narodil v Trnave. V roku 1944 po potlačení SNP zachránil židovského spolužiaka pred deportáciou. Po škole pracoval na Ekonomickom ústave Slovenskej akadémie vied. Neskôr kvôli výsledkom svojej vedeckej práce musel zo SAV odísť. Ladislav pracoval aj v časopise Roháč do roku 1973. Odmietol podpísať súhlas so vstupom vojsk Varšavskej zmluvy, a tak mu zať Biľaka znemožnil návrat. Jeho ďalšou prácou bola podradná práca v učtárni redakcie Pravda. V roku 1989 založil Slovenský denník, z ktorého sa stal tlačový orgán KDH, ale bol pre stranu príliš veľký liberál. Jeho príbeh vám premiérovo vyrozpráva Nina Pompošová.

Od roku 1941 sa zaúčal v pneuservise v Martine, kde si partizáni nechávali opravovať autá. Už 28. augusta 1944 po vyhlásení všeobecnej mobilizácie sa so všetkými členmi dielne pridal k armáde na stranu SNP. Viackrát bojoval v horách s Nemcami. Dostal sa do zajatia v Nemecku v tábore Altengrabow, Stalag 11 A a vo Weidenbergu.

Tvár Kamily Moučkovej poznali v 60. rokoch 20. storočia televízni diváci v celom Československu. 21. augusta 1968 ju z televízneho štúdia, kde do poslednej chvíle informovala divákov o tom, čo sa deje v uliciach Prahy po vstupe vojsk Varšavskej zmluvy, vyviedli až sovietski vojaci s namierenými samopalmi. Obľúbenú a rešpektovanú hlásateľku a redaktorku komunistický režim vytlačil z verejného života a kvôli otvorenému kritickému postoju v období normalizácie jej komunisti znemožnili vykonávať akúkoľvek kvalifikovanú prácu.

Umelec, ktorý objavil nový smer v divadle a dal mu slobodu. Režisér, ktorý si ťažko získaval uznanie a ktorého tvorba je pre niektorých teatrológov dodnes menejcenná, aj keď reálne posúvala slovenskú kultúru ďalej. Založil Divadlo Stoka, prvý nezávislý kultúrny priestor na Slovensku. Pozor, v podcaste sú použité explicitné výrazy!

Miroslava Kalibová žila na Slovensku v období vzniku Slovenského štátu. Česi začali byť nežiaduci, tak sa presťahovali do Lidíc. Prežila vyhladenie Lidíc, otec bol popravený a ona bola uväznená v koncentračnom tábore Ravensbrück, kde prežila pochod smrti.‘

Benjamín Abeles hovorí, že pochádza z takej asimilovanej židovskej rodiny, že mali židovské iba meno. Napriek tomu mu celú rodinu vyvraždili nacisti. Jemu samému sa podarilo odísť v rámci Wintonových transportov do Anglicka. Tam vyštudoval, pôsobil v RAF a neskôr v Izraeli sa stal svetovo uznávaným vedcom.

Po necelých 60 rokoch od vpádu cudzích vojsk sa časť slovenskej populácie vlastne sama dožaduje obmedzenia svojej slobody. Po Pražskej jari a nádychu slobody, náznaku socializmu s ľudskou tvárou, prišiel 21. august 1968 a vstup vojsk Varšavskej zmluvy na územie Československa. Jedným z prvých a hlavných cieľov bola budova Československého rozhlasu v Prahe, ktorý sa podarilo obsadiť. Rozhlas však ešte 6 dní vysielal. Ako a vďaka komu? Aj to sa dozviete v novom československom filme VLNY, ktorý rozpráva nielen o historických udalostiach, ale najmä o silných príbehoch blízkosti a ľudskosti v dobe, keď sa niečo deje na hrane a pod tlakom. O filme, procese jeho tvorby, či odkazoch pre súčasnosť sa zhovárala Sandra Polovková s herečkou Táňou Pauhofovou a scenáristom, režisérom filmu, Jiřím Mádlom. Táto časť relácie vznikla vďaka finančnej podpore Férovej nadácie O2. Ďakujeme. Prácu Post Bellum môžete podporiť aj vy: NECHCEME ZNOVA PREŽÍVAŤ TOTALITY 20. STOROČIA