Ráno Nahlas 🎙

Vládnutie sa zmenilo na bezohľadný boj o udržanie vlastnej moci. Sme svedkami politiky, ktorá nesie všetky znaky psychologickej „temnej triády.” Pri tomto vládnutí nemáme nádej, že sa z toho dostaneme. Slovensko potrebuje Reštart! Bez obalu odkazuje expremiérka Iveta Radičová. K apatií a beznádeji však prispieva aj roztrieštenosť opozičnej alternatívy. Ako nestratiť nádej a čo Reštart krajiny znamená? Hlboko deficitný rozpočet, berúci nádej na lepšie časy. Zároveň rozpočet, ktorý premiér označil za rozpočet dobrých správ. Rezignácia vlády na ozdravenie štátnej kasy, bolestivá no neúspešná konsolidácia a - rozpad verejných financií a smerovanie na Grécku cestu. Magické myslenie politikov, ktoré sa maľovaním falošných živých plotov, fejkových tehlových stien, štátnymi rituálmi za státisíce - ako i ustavičným krikom premiéra a jeho strašením, pokúša za každú cenu prekryť čoraz očividnejší rozpad štátu i jeho základných funkcií. Kruté zrkadlo slovenskému Potemkinu pritom nastavili naše vlastné deti. Po nedávnom vraždení v Spišskej starej vsi sa v škole vraždilo opäť, tentoraz iba 13 ročný páchateľ pochádza z kysuckého Staškova. Odborníci pritom už dlhodobo varujú, že podobných detských osudov je tu veľa a žiadne garancie, že sa to opäť nezopakuje nemáme. I toto je zrkadlo nás a našej spoločnosti, ktorá už nevie ochrániť ani svoje vlastné deti. Bez obalu s bývalou premiérkou a profesorkou Ivetou Radičovou. Bez obalu s Braňom Dobšinským. Pekný deň a pokoj v duši.

Konsolidácia zlyhala, toto volebné obdobie sme premrhali. Čakajú nás radikálne škrty, inak hrozí bankrot štátu, Bez obalu hovorí Zuzana Múčka z Rady pre rozpočtovú zodpovednosť. Budúca vláda musí za štyri roky skonsolidovať viac ako 7 miliárd aby narastajúci dlh Slovenska aspoň stabilizovala. Šetrenie sa tak dotkne úplne každého, bankrot by totiž znamenal stratu suverenity. Oplatí sa ostať na Slovensku? Tri kolá vládnej konsolidácie za viac ako 7 miliárd, vyššie dane i odvody no rozpočtový deficit je napriek tomu rovnako vysoký. Vláda na ozdravenie verejných financií - čo bol inak jeden z jej kľúčových sľubov, fakticky rezignovala. Plánovaný viac ako 7 miliardový deficit ukazuje, že si žijeme na úver, teda na úkor budúcich generácií a ekonomika už ide prakticky iba na výpary. Rapídne rastie i zadlženie Slovenska, ktoré za tejto vlády stúplo o vyše 20 miliárd eur pričom Rada pre rozpočtovú zodpovednosť hovorí až o 30tich miliardách. Trestom finančných trhov sú rastúce úroky a teda zvyšujúce sa náklady na obsluhu nášho štátneho dlhu. Pred Gréckou cestou preto varuje už aj Národná banka Slovenska. Minister financií hovorí o rozpočte dobrých správ, kde teda tie dobré správy sú a komu sú vlastne určené? Kde teda všetky tie skonsolidované miliardy zmizli, prečo štát nedokáže šetriť sám na sebe a namiesto toho neustále loví v našich vreckách a naozaj nám hrozí bankrot štátu? No a prečo máme i po vyše 20. rokoch v EÚ stále nízke mzdy, naše približovanie sa priemeru Únie sa zastavilo a predbiehajú nás už aj Rumuni? Bez obalu s analytičkou Rady pre rozpočtovú zodpovednosť Zuzanou Múčkovou. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

To nebol skrat, tam bol dlhodobý a očividný vývoj. To okno príležitosti sa dalo privrieť, ale inak, ako to robili v Staškove. Bez obalu tvrdí bezpečnostný analytik Radovan Bránik, ktorý sa so situáciou, ktorá viedla k zavraždeniu dlhoročnej učiteľky i maloletej Nely oboznámil osobne, priamo na mieste. Kto mal toho chlapca naozaj rád? Pýta sa Bránik a varuje, že podobných detí, ako páchateľ zo Staškova tu máme mnoho, väčšina z nich ale končí samovraždami. Dlhoročná učiteľka Božena Mariaková a 14 ročná žiačka Nela. To je bilancia nedávneho vražedného útoku iba 13 ročného Daniela v Základnej škole v kysuckom Staškove. Tento hrozný čin pritom prišiel iba necelé dva roky po inej školskej tragédií, tentoraz na gymnáziu v Spišskej starej vsi, kde páchateľ zabil zástupkyňu riaditeľa i študentku Alenu. Brutálne násilie sa však na našich školách nezačalo písať až teraz. Od roku 1989 evidujeme viacero vážnych prípadov, najtragickejšie sa však do našich dejín zapísali Vrútky. Tam v roku 2020 bývalý žiak zavraždil zástupcu riaditeľa Budza a vážne zranil riaditeľku školy ako i dvoch žiakov. Mnohopočetným bodným ranám zasadeným v kabinete podľahla aj učiteľka nemeckého jazyka pri útoku študenta na Strednej škole v Bratislave už v roku 1997. Reakciou na aktuálnu tragédiu v Staškove sú tak rastúce obavy učiteľov - ktorí sa stávajú nielen nedoceneným ale i prekvapivo rizikovým povolaním, ako aj medializovaný vzostup agresívnych incidentov spojených s mládežou či školami. Rešpektovaní odborníci nás pritom varujú už dlhodobo. „Tie trendy, ktoré pozorujeme vo svete, trendy teroristických útokov ako prejavov rastúcej radikalizácie, tak oni sa postupne presúvajú aj sem - k nám, a naša spoločnosť, náš systém a ani naše školstvo na to vôbec nie sú pripravené,“ vyhlásil krátko po tragédií v Spišskej starej vsi šéf internetovej poradne pre mladých IPčko Marek Madro. “Takýmto spôsobom prežívajú svoju každodennú existenciu stovky deti a sú blízke hranici nejakého zlyhania. Nám však uniká, že deti - ako je tento páchateľ, oveľa častejšie pristupujú k násilnému útoku na seba samých a to z dôvodov, ktoré sú veľmi podobné až totožné, ako bol dôvod, s ktorým útočil páchateľ v Staškove, varuje Radovan Bránik. Počúvate Bez obalu, tentoraz s Radovanom Bránikom, bezpečnostným analytikom, odborníkom na krízové vyjednávanie ako i zakladateľom Modrého anjela, ktorý poskytuje terénnu krízovú intervenciu ako i psychologickú pomoc obetiam tragických udalostí. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Ak premiér Fico hovorí, že neúčasť na spoločnej obrane NATO nás bude chrániť, alebo že by sme mali byť neutrálni, tak to sú také mináčovské blúznenia, že budeme sedieť niekde na grúni, bude nám dobre a dejiny pôjdu okolo nás. Tak to ale nie je. Bez obalu tvrdí profesor politológie Jozef Bátora. Podľa neho sa ako spoločnosť stále hľadáme. Nie sme stotožnení s tým ako tento štát funguje, ani kto sme. Sme teda pripravení brániť vlasť? „Vie si niekto predstaviť, že Slovensko dostane pokyn pripraviť päť či desaťtisíc vojakov a poslať ich niekam sa mlátiť? Ja si neželám, aby Slovensko bolo súčasťou nejakého vojnového konfliktu kvôli nejakému článku 5.“ I takto oživuje Robert Fico rastúce obavy verejnosti z možného vojnového konfliktu, ktoré tak dobre zafungovali v predvolebnej kampani Petra Pellegriniho. Zároveň slovenský premiér verejne spochybňuje naše aliančné bezpečnostné záväzky a hovorí o tom, ako by Slovensku “svedčala” neutralita. Jeho vlastná vláda pritom aktuálne posiela stovky slovenských vojakov do Pobaltia, priamo na ruské hranice no a ficov minister obrany zasa vybudoval zo Slovenska jeden z najväčších zbrojárskych komplexov v Európe, ktorý deň čo deň zásobuje ostrou muníciou brániacu sa Ukrajinu. To z nevôľou zaregistrovali aj v samotnom Rusko, ktoré si hľadá ďalšie ciele svojej agresie, čo podpredseda SMERu a jeho šedá eminencia považuje za legitímne no a podľa nemeckých médií sa zo Slovenska postupne stala akási materská základňa ruských diverných operácií namierených proti Európe. Pred slovenskou verejnosťou sa tak otvárajú základné otázky o našej suverenite, bezpečnostných garanciách, ale najmä o tom - kto vlastne sme a čo - ako spoločnosť, naozaj chceme a za čím si budeme stáť, ak príde k najhoršiemu a budeme sa musieť za svoje slová i hodnoty aj reálne postaviť. Sme teda národom plebejským, ktorý nemal kráľov ani feudálov, tak ako o tom písal Vladimír Mináč alebo nie sme malým národom, pretože máme srdce, duchovný potenciál a vieme za svoju slobodu zabojovať, tak ako to deklaroval Milan Rastislav Štefánik? Sme dedičmi SNP, Gabčíka a štefánikových légií alebo je v nás kus Tisa, normalizácie i Felvidéku? Zlomila nás sovietska okupácia v roku 1968 alebo sme ju odčinili zamatom Novembra 89? Tak, kto sme ako národ i spoločnosť a kde je naša vlasť? No a nakoľko je dnes naša spoločnosť odolná voči krízam i existenčným hrozbám a ak nie je, tak prečo? Bez obalu, tentoraz s profesorom politológie Jozefom Bátorom. Bez obalu s Braňom Dobšinským, pekný deň a pokoj v duši.

Hľadá sa spôsob, ako peniaze uniknuté do zahraničia dostať späť na Slovensko? To je otázka, ktorú si pri vládnom zámere obnoviť zanedbaný systém poľnohospodárskych závlah kladie šéf NKÚ. Plán stámiliónových PPP projektov s arabskými investormi považuje Ľubomír Andrassy za netransparentný a podozrivý. V hre môže byť aj snaha vytvoriť model na legalizáciu špinavých peňazí. “Ak sa pozrieme kam smerovali veľké peniaze z nášho zdravotníctva, kam možno unikali peniaze cez eurofondovú mafiu - a do akých regiónov, tak si môžeme klásť legitímnu otázku, že kto tu hľadá spôsob ako tieto peniaze dostať späť na Slovensko,” i v takomto svetle vníma zámer vlády obnoviť schátralú infraštruktúru našich poľnohospodárskych závlah predseda Najvyššieho kontrolného úradu Ľubomír Andrassy. Kompletná rekonštrukcia dlhé roky zanedbávanej a prakticky úplne schátralej hydromelioračnej infraštruktúry si môže vyžiadať až pol miliardy eur no a keďže náš štát na to nemá, v hre sa nečakane objavili potenciálny investori zo Spojených arabských emirátov s ktorými rokoval už aj sám premiér Robert Fico. Opozícia varuje pred hrozbou “privatizácie vody” ako aj bezpečnostnými rizikami, minister pôdohospodárstva však kritiku odbíja ako lži a zbytočne strašenie. O čo teda ide v tejto stámiliónovej hre s našou kritickou infraštruktúrou, ktorá zabezpečuje základné fungovanie nášho štátu a prečo sa to všetko deje tak netransparentne a bez snahy riešiť si to vo vlastnej réžií? Alebo má vari táto hra už celkom iného režiséra aj celkom iný než verejnoprospešný cieľ? A môže ísť o sofistikovaný spôsob ako legalizovať peniaze s nie celkom legitímnym či dokonca nelegálnym pôvodom, tak ako to naznačuje šéf NKÚ? Téma pre predsedu Najvyššieho kontrolného úradu Ľubomíra Andrassyho. No a reč bude aj o tom, či na svojich slovách o eurofondových mafiách ovládajúcich naše poľnodotácie z Bruselu trvá a to i po mimoriadne ostrej kritike ministra pôdohospodárstva a či sa nezľakol varovaní z úst Tibora Gašpara. Bez obalu s Braňom Dobšinským. Dnes s predsedom Najvyššieho kontrolného úradu Ľubomírom Andrassym. Pekný deň a pokoj v duši želá Braňo Dobšinský.

Viac ako dvadsať rokov skúseností a stovky precíznych rozhovorov. Jaroslav Barborák a Braňo Dobšinský sú novinárske stálice, ktoré v podcaste Ráno nahlas pravidelne prinášali hĺbkové diskusie s výnimočnými hosťami. Tento formát však dnešným dňom končí. V záverečnom vydaní sme preto mikrofóny otočili a rozprávame sa s dvomi mužmi, ktorí stáli pri zrode tohto podcastu. Hoci oveľa radšej otázky kladú, než na ne odpovedajú, tentoraz sa sami ocitli v koži respondentov. Čo všetko ich novinárska práca naučila, v čom spočíva tajomstvo dobrého rozhovoru a kedy im príbehy cudzích ľudí pomohli vyrovnať sa s ich vlastnou realitou? Braňo Dobšinský otvorene hovorí o tom, či mu chýbajú nekompromisné debaty s politikmi, prečo ho fascinujú skryté osudy zdanlivo obyčajných ľudí a prečo odmieta nebezpečnú apatiu spoločnosti. Jaroslav Barborák zasa poodhaľuje, čo pre jeho život znamená viera, prečo sa programovo venuje náboženským témam a z akého dôvodu nevidí žiaden rozpor medzi životom úprimného katolíka a podporou queer ľudí. Vypočujte si posledná Ráno Nahlas. Moderuje Monika Vatrálová.

Ďalšia zahraničnopolitická avantúra amerického prezidenta možno bude Kuba, hovorí Dalibor Roháč, ktorý strávil dlhé roky medzi americkými republikánmi. Čo sa deje v republikánskej strane a ako môže vyzerať Trumpov nástupca? Američanov najviac trápi ekonomika, a práve v nej Trump nesplnil svoje sľuby. Podľa Dalibora Roháča by malo Moldavsko vstúpiť do EÚ skôr ako Ukrajina, a to aj napriek tomu, že časť Moldavska je okupovaná ruskou armádou. Nahrával Peter Hanák.

Žijú pod brutálnym tlakom sociálnych sietí a štát - v ktorom žijú, sa im smeje priamo do tváre. Nálepkujeme ich ako “snehové vločky,” ale oni - zoči voči pandémií internetovej osamelosti, zápasia iba a len o ľudské uznanie. Naše deti, generácia, ktorá sa ocitla v prvej línii hybridnej vojny a v krajine povestného Potemkina. Ako vidí ich problémy víťazka celoslovenského kola Ligy kritického myslenia gymnazistka Petra Bujňáková? Dnešný svet je doslova zahltený informáciami, algoritmami, ktoré nimi manipulujú ako aj permanentným tlakom na výkon i okamžité rozhodnutia. Zatiaľ čo sa však slovenské školstvo ešte stále príliš spolieha na memorovanie encyklopedických vedomostí a preferuje uniformný prístup, svet vonku čoraz viac vyžaduje flexibilitu, prácu s dátami ako i odolnosť voči záplave dezinformácií. Navyše, mladá generácia čelí epidémií úzkostí, depresií a pociťuje to, čomu šéf internetovej poradne pre mladých Marek Madro hovorí “Nevypočutosť.” Faktom je, že Slovensko už roky krváca v takzvanom Úniku mozgov keď našu krajinu opúšťajú tie najlepšie a najšikovnejšie mladé talenty. Čo teda mladým ľuďom v našich školách najviac chýba, prečo štát stráca dôveru generácie, ktorá má raz túto krajinu viesť a ako sa kriticky zorientovať vo vesmíre informácií, ktoré nás deň čo deň zaplavujú? Témy pre aktuálnu víťazku Ligy kritického myslenia a študentku žilinského Gymnázia Varšavská cesta Petru Bujňákovú. Sledujete Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši želá Braňo Dobšinský.

“Najväčší šok prišiel, keď som videl extrémne chudobných ľudí, ktorí spali na ulici alebo žili na smetisku. Živia sa výlučne triedením odpadu, je to ich jediný zdroj príjmu. Prvý týždeň som si myslel, že to tam ani nevydržím”, rozpráva Peter Fillo, slovenský misionár, ktorý už desaťročie pôsobí na Filipínach. “Dôchodkom sú pre nich deti”, opisuje silu rodiny. Poukazuje pritom na kontrast – bežní farmári či rybári nemajú žiadne sociálne poistenie, a tak sa v starobe alebo v chorobe musia plne spoliehať na silu a solidaritu širokej rodiny. Krajina ostrých kontrastov. Na jednej strane až rozprávkové pláže, ryžové polia, ale aj moderné univerzity a technologické kampusy, na druhej aj život, ktorý sa celý odvíja na smetisku. Filipíny. Vyše 7 500 ostrovov, 114 miliónov obyvateľov, 19 jazykov a nespočet nárečí. A kresťanská majorita tam nažíva aj s moslimskou menšinou. Už desaťročie tam pôsobí ako misionár slovenský verbista Peter Fillo. Pôvodne počítačový inžinier sa tam už ako kňaz vrátil opäť k počítačom, ktoré popri pastorácii vyučuje aj na univerzite. Hovorí, že škola nemusí byť len miestom vzdelávania, ale aj priestorom uzdravenia vzťahov a hľadania zmyslu. Čo ho Filipíny naučili o živote či o spoločnosti a človeku v nej? Podcast pripravil Jaroslav Barborák.

Slovensko sa tejto vlády musí zbaviť čo najskôr. Vedenie SMERu zrástlo s oligarchiou a vstúpil do toho i Robert Fico. Premiéra pravidlá demokracie vyrušujú, ministri sú údržbári a budúcnosť štátu je im úplne ukradnutá. Takto to hodnotí po 20. rokoch od prvého vládnutia SMERU jeden zo zakladateľov Boris Zala. Ako sa z tejto “tretej cesty” stal stroj obsluhujúci záujmy vlastných ľudí či oligarchie? Práve pred 20 rokmi po prvá raz zasadol do premiérskeho kresla Robert Fico. Z kedysi ambiciózneho politika tzv. Tretej cesty sa však postupom času stal unavený patrón klientelistického štátu no a Slovensko sa pod jeho vedením mení na čoraz viac sa rozpadajúci Potemkin. Ako sa zo strany protestu voči Mečiarovi i Dzurindovi stal už len unavený stroj obsluhujúci výlučne záujmy “našich ľudí,” ktorý úplne rezignoval na moderný sociálny štát? A je Robert Fico dnes už iba bábkou v rukách oligarchie a straníckej partokracie? Vo veľmi otvorenom rozhovore pre Ráno Nahlas na to odpovie jeden zo zakladateľov SMERu a bývalý predseda Sociálnych demokratov Boris Zala. V týchto dňoch, práve pred dvadsiatimi rokmi po prvý raz triumfoval Smer vo voľbách a jeho predseda Robert Fico po prvý raz zasadol do kresla premiéra. Vtedy ešte s víziou modernej tretej cesty, kde novopečený premiér deklaroval ambíciu vytvoriť zo Slovenska silný sociálny štát, ktorý bude garantovať dôstojný život pre každého občana. Dnes však médiá - namiesto dôstojnosti nás všetkých, riešia dôstojnosť života príbuzných či blízkych Roberta Fica - ako i ďalších vplyvných straníkov, pričom na Slovensku žije podľa oficiálnych štatistík takmer milión ľudí pod hranicou príjmovej chudoby a sociálnej vylúčenosti. Po dvoch dekádach jeho takmer nepretržitého vládnutia sa tak pôvodný sen o slovenskej sociálnej demokracii rozplynul v realite nacionálneho populizmu, systémového klientelizmu ako i čoraz viac upadajúceho štátu. Dve desaťročia dominancie jednej strany zanechali na Slovensku hlbokú stopu, no namiesto skutočného sociálneho štátu dnes čelíme rekordnému zadlžovaniu, sociálne necitlivej konsolidácií a prejedaniu vlastnej budúcnosti. Vládna moc si cez plošné rozdávačské balíčky už celé roky opakovane kupuje voličské hlasy, zatiaľ čo kľúčové systémy štátu ako zdravotníctvo či školstvo zlyhávajú a pomoc ľudia namiesto štátu hľadajú v internetovej charite. Od “SMERom k ľuďom,” ako znelo prvé predvolebné heslo Smeru sa tak táto strana prepracovala k realite smerovania k "našim ľuďom". Hanákove Papierové hlavy sa vrátili. Je toto ešte stále autentická ľavica, alebo sa slovami Roberta Kaliňáka “transformovala” do sofistikovaného klientského štátu, ktorý namiesto pravidiel a výkonu odmieňa slepú stranícku lojalitu? Kam sa za tých 20 rokov posunul samotný Robert Fico a prečo namiesto moderného európskeho štátu vybudoval systém politických trafík, hľadania nepriateľov, vyvolávania konfliktov a koketovania s extremizmom? Ráno Nahlas s bývalým poslancom, europoslancom a jedným zo zakladateľov SMERu Borisom Zalom. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

„Je to emblematický príklad toho, ako sa to robiť nemá. História bude túto konkrétnu dohodu a vôbec ostatné mesiace vnímať skôr v negatívnych intenciách“ - Tomáš Nagy, analytik Globscecu hodnotí memorandum o ukočení vojny medzi USA a Iránom. Ešte pred niekoľkými týždňami sa hovorilo o tom, či konflikt medzi Spojenými štátmi a Iránom neprerastie do otvorenej regionálnej vojny. Dnes je na stole memorandum, ktoré sľubuje ukončenie bojov, otvorenie Hormuzského prielivu, zrušenie sankcií a návrat Iránu do medzinárodnej ekonomiky. Kritici však tvrdia, že Teherán za tieto ústupky neponúka nič, čo by zásadne menilo jeho vojenské alebo jadrové schopnosti. Je teda už podpísaná dohoda diplomatickým úspechom Washingtonu, alebo skôr dôkazom, že Irán vyšiel z konfliktu silnejší, než sa očakávalo? Kto vlastne vyhral – USA alebo Irán? Téma pre analytika GLOBSECu Tomáša Nagya. Pripravil Jaroslav Barborák.

Strážca pamäti národa, zástanca informovanej spoločnosti a človek hodnôt. Pred dvadsiatimi rokmi tragicky zahynul Ján Langoš – muž, ktorého meno sa spája s disentom, slobodou a odhaľovaním pravdy o totalitných režimoch. V auguste by sa dožil osemdesiatich rokov. Bol ministrom vnútra po Novembri 1989, autorom myšlienky Ústavu pamäti národa a jedným z politikov, ktorí verili, že demokracia potrebuje pamäť. Jeho životným krédom bolo, že bez poznania pravdy o minulosti nemožno budovať slobodnú budúcnosť. Na jeho osobnosť, prácu aj odkaz sa pozrieme s jeho priateľom a politickým súputníkom Františkom Mikloškom. Podcast pripravil Jaroslav Barborák.

Politici vnímajú, že nejdeme dobrým smerom, ale sledujú už iba svoje stranícke záujmy. Ich horizontom je opätovné zvolenie a voličov naučili na nárokovú mentalitu, tvrdí šéf AZZZ Rastislav Machunka. Zrušenie 13. dôchodku i energopomoci. Redukcia sociálneho štátu, ale aj zníženie daňového bremena pre podnikateľov. To sú riešenia zamestnávateľov, ktoré by mali priniesť reštart ekonomiky a bez ktorých nás čaká neslávne známa “grécka cesta.” Slovenská ekonomika prešľapuje na mieste a namiesto reálnych reforiem čelí toxickému kokteilu zvyšujúcich sa daní či odvodov. Vláda napriek rastúcemu štátnemu dlhu vôbec na sebe nešetrí a namiesto reálnych riešení ponúka pompézne zabalené nič. Súčasné prorastové opatrenia vlády sú totiž tak podľa odborárov, ako aj zamestnávateľských zväzov len slabou náplasťou na dlhodobo chradnúce podnikateľské prostredie. Hoci ministerstvo financií hlási mierne lepšie čísla za vlaňajší deficit, prvé mesiace tohto roka ukazujú, že prepad výberu daní ako aj rastúce vládne výdavky pokračujú. Zamestnávatelia preto prichádzajú s vlastným zoznamom riešení kde dominuje zrušenie transakčnej dane, ale témou sa stáva i zlý demografický vývoj, nízka produktivita práce ako i odchod mladých mozgov, kapitálu i firiem do zahraničia. Podľa AZZZ sa politici napriek zlej situácií nedokážu vzdať svojho populizmu, štát rezignoval na efektivitu verejnej správy a bremeno prenáša výhradne na plecia pracujúcich a firiem. V hre o Slovenska sa tak podľa národnej banky reálne ocitá už aj negatívne povestná “grécka cesta.” Ráno Nahlas s prezidentom Asociácie zamestnávateľských zväzov a združení Rastislav Machunka. Pekný deň a pokoj v duši želá Braňo Dobšinský.

„Minister Kaliňák to volá transformácia alebo transformovanie peňazí. No ja si pamätám, že svojho času sa to volalo napríklad tunelovanie“, hovorí politológ Radoslav Štefančík. „Uvažujem, či náhodou nie sme v období transformácie režimu z liberálnej demokracie na iliberálnu, respektíve defektnú demokraciu. Tá síce predpokladá voľby, ale chýba im prívlastok slobodné a férové“, dopĺňa. Perióda transformácie. Krajina sa v nej ocitla po tom, ako sa vládny Smer snaží vyviniť z kauzy štedrých odmien pre premiérovho syna z peňazí, ktoré do straníckej centrály natiekli aj zo štátnej kasy. Slovníkom ministra Kaliňáka prešli tak „transformáciou“. A ak bol doteraz pod premiérovým tlakom opozičný líder, kauzou „transformácie“ dostáva Michal Šimečka a jeho strana pod tlak premiéra a jeho ľudí. Transformoval ich tak do obrannej polohy. A na premiéra neváhal vytiahnuť ešte aj ženy jeho doterajšieho života. Krajina je tak už týždne konfrontovaná témami papalášizmu na trovy štátu, ktorými sa častujú najsilnejšie strany. Témami „premiérovho syna“ vs „grantovej aristokracie“. Medzitým sa z auly špecializovaného trestného súdu, kde zaznieva obžaloba v kauze Očistec – a teda policajnej hydry v područí oligarchu podľa vyšetrovacej verzie - ozývajú vety typu „nevinný“, či v parlamente pokusy o odvolávanie ministrov alebo parlamentných podpredsedov. A čaká sa na osud veľvyslaneckého postu na Cypre pre poslanca Radačovského. A za obzorom sú už aj jesenné komunálne a krajské voľby. Mení sa slovenská politika na permanentnú kampaň káuz? Na Slovensko týchto hodín sa pozrieme s politológom Radoslavom Štefančíkom. Pripravil Jaroslav Barborák.

Masívne tunelovanie bánk či divoká Mečiarovská privatizácia. A najmä, absencia práva. I tak vyzerali 90. roky na Slovensku. To boli detské roky kapitalizmu. To, čo tu dialo, sa dialo všade vo svete - neraz v oveľa horšej podobe, tvrdí Igor Rattaj. Museli sme si tým prejsť, dodáva. Prečo je vládna Zonácia Tatier podľa neho prospešná a v čom Slovensko trápi závisť? Odpovie šéf TMR Igor Rattaj. Zonácia Tatier je dobrým kompromisom medzi cestovným ruchom a ochranou prírody. Predaj do Číny je haluz. TMR sa nič predávať nechystá, tvrdí v Ráno Nahlas šéf Tatry mountain resorts Igor Rattaj. Podľa neho je našim kľúčovým problémom Závisť. Voči úspešným a bohatým a i preto sme sa ocitli v slepej uličke. S tými starými to už nepostavime nikam. To bude len boj o voliča-dôchodcu - a skanzen. Problém bude, keď nám budú mladí ľudia odchádzať do zahraničia. Závisť je najmä u starších, mladí ju takmer necítia, tvrdí šéf TMR. Dlho očakávaná zonácia Tatier opäť narazila, tentoraz nohu do dverí vložila koaličná SNS. Tá obvinila vlastného ministra zo svojvôle a presadzovaniu záujmov oligarchov, ktorí by mohli mať zo schválenej podoby zonácie majetkový či podnikateľský prospech. Faktom je, že spor o budúcu podobu Tatier naplno obnažil zásadný konflikt medzi ochranou prírody a národného dedičstva na strane jednej a masovým turizmom a developerským biznisom na strane druhej. Proces je pritom sprevádzaný množstvom netransparentnosti a naráža i na masívnu kritiku mnohých vedcov, ochranárov, ale aj miestnych obyvateľov. Kto bude napokon zo schválených pravidiel profitovať a podarí sa udržať pri živote náš národné prírodný klenot ako aj jeho vzácne biotopy? Alebo naopak, otvoria sa dvere ďalším zjazdovkám, masívnemu umelému zasnežovaniu a presadzovania záujmov developerov? Kde presne končí legitímny zisk a kde začína skutočná zodpovednosti voči národnému dedičstvu? Ako to vidí jeden z kľúčových tatranských developerov, ktorí pred rokmi chcel Rakušanov učiť ako sa robí turistický biznis? No a o čom boli divoké 90. roky plné skrachovaných podnikateľských plánov postavených na vode, vytunelovaných fondov i bánk, hladových dolín, v ktorých prácu strácali celé generácie, ale aj úplnej straty vlády práva, absentujúcich zákonov a rozrastajúcej sa moci mafie prerastenej so štátom? V Ráne Nahlas na to odpovie šéf TMR - teda Tatry Mountain Resorts, Igor Rattaj. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Titanic sa nepotopil, ľudia neboli na Mesiaci, Zem je plochá no a krv zaočkovaných je Mor. To fakt? Kam sme sa to dostali a prečo? Kde zmizli časy vedy, racionality a preukázateľných faktov? Ako zlomiť moc konšpirácií a akú víziu pre Slovensko ponúka Slovenská akadémia vied? Nemyslím si, že naše deti sa musia mať horšie. Chce to odvahu, nie zotrvačnosť. Hovorí šéf SAV Špičkoví vedci zo Slovenskej akadémie vied dokázali bezpečnosť vakcín, ich štúdia prešla najprísnejším medzinárodným sitom, no zo sociálnych sietí sa na nás valia bludy o nebezpečnej krvi zaočkovaných, neoverených experimentálnych vakcínach meniacich našu DNA či o údajnej hrozbe chemtrails a plochej zemi. V susednom Česku pritom už zaznamenali fatálny následok antivaxerských konšpirácií, keď na záškrt zomrelo trojročné neočkované dieťa. Spoločenskí vedci hovoria o dobe postpravdy, v ktorej už fakty prestávajú hrať prakticky akúkoľvek rolu a varujú pred anómiou, teda rozkladom spoločnosti, ktorá sa nebude vedieť dohodnúť nielen na tom, kam ideme a čo chceme, ale nedokáže sa už zhodnúť ani na realite, v ktorej tu my všetci spolu žijeme. Nový šéf SAV upozorňuje, že ak štát neprestane tolerovať stredoveké bludy a nezačne vedu brať ako strategickú prioritu Slovenska, odchod mozgov z krajiny sa zmení na nezvratný exodus. Veda nemôže byť apolitická, hlas vedcov tu musí zaznieť oveľa silnejšie, tvrdí Martin Venhart. Akadémia momentálne pracuje i na komplexnej vízii pre Slovensko, otázkou však zostáva, či jej bude mať ešte kto načúvať. Sledujete Ráno Nahlas, dnes s predsedom SAV Martinom Venhartom. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský

„Diplomatický post nemá byť odmena za zlyhanie v politickej sfére. Slovenská diplomacia prežíva obdobie úpadku, neprihliada sa na dlhodobý záujem štátu a na to, aby nás reprezentovali kvalifikovaní ľudia”, tvrdí Miroslav Wlachovský, bývalý šéf diplomacie. “Berie sa to ako politické trafiky a riešenia koaličných problémov a nedbá sa na to, ako vyznieme vo vzťahu k našim partnerom“, dodáva. Vojna na Ukrajine vstupuje do ďalšej z rozhodujúcich fáz. Prezident Volodymyr Zelenskyj priznal zákulisné kontakty s ruským oligarchom Romanom Abramovičom, európski lídri predstavili Putinovi nový mierový plán a Brusel zároveň pripravuje už 21. balík sankcií proti Rusku. Európa tvrdí, že cesta k mieru vedie cez tlak na Moskvu. Otázkou však zostáva, či sa skutočne približujeme k ukončeniu vojny, alebo len k jej ďalšej fáze. Aj slovenská diplomacia čelí ostrým sporom. Nominácie Petra Kmeca a Miroslava Radačovského na veľvyslanecké posty vyvolali kritiku opozície, ktorá hovorí o politických trafikách a poškodzovaní mena Slovenska v zahraničí. Namiesto deklarovanej diplomacie na štyri svetové strany tu máme mať „hanbu na všetky strany“. Rodí sa šanca na mier na Ukrajine? A v akej kondícii je dnes slovenská zahraničná politika? - témy pre bývalého šéfa slovenskej diplomacie Miroslava Wlachovského. Pripravil Jaroslav Barborák.

Nivočia empatiu, deštruujú civilizáciu a unášajú spoločnosť do pekla nekonečného hejtu a polarizácie. Sociálne siete sa stali netvorom, ktorý vytvoril prepojenia takmer absolútnej - a pritom nikým nekontrolovanej, moci s politickými záujmami tých, ktorí z tejto techno-oligarchie parazitujú. Ako rozťať tento bludný kruh a prečo sa stali sociálne siete hrozbou pre prežitie demokracie? Téma pre autora knihy “Sociálne siete musia byť zničené” Sama Marca. Ubližujú nám ako ľuďom, likvidujú duševné zdravie našich vlastných detí a ako bonus k tomu, ešte i úspešne rozkladajú demokraciu a - k doteraz nepredstaviteľnej moci, privádzajú všemožných sociopatov. Sociálne siete - pôvodne komunikačný a vzdelávací nástroj, ktorý sa však zmenil na hydru a hlavný motor extrémnej polarizácie celej globálnej spoločnosti, navyše to všetko sa deje mimo akejkoľvek kontroly, zodpovednosti či aspoň transparentnosti. Ako sa nám to vôbec mohlo stať, čo sa to vlastne deje a ako to funguje, prečo sa sociálne siete stali tak zásadným hráčom a najmä, čo s tým vieme ešte urobiť aby sme si ich osedlali? Nová kniha Sama Marca s názvom Sociálne siete musia byť zničené volá po zásadnom zúčtovaní s prakticky neregulovanou mocou sociálnych sietí, ale nastavuje zrkadlo i pasci závislosti nás samých. Veď napokon, povedzme si to spolu s autorom. “Predstavme si ako nám jedného dňa naše deti položia otázku: Veď vy ste to všetko vedeli, tak prečo ste nič neurobili?” “Sociálne siete majú obrovskú, prakticky neobmedzenú a nikým nekontrolovanú moc nad informáciami, a teda aj spoločenským dianím. Túto nesmiernu moc aktívne používajú na ovplyvňovanie politických procesov a volebných výsledkov, varuje Samo Marec. Ako zlomiť tento začarovaný kruh nepredstaviteľne obrovskej finančnej sily a politickej moci? Sociálne siete zásadne ohrozujú podstatu demokracie. Ich regulácia je kľúčovou výzvou tejto doby, tvrdí Samo Marec Sledujete Ráno Nahlas, so spisovateľom a publicistom Samom Marcom. Pekný deň a pokoj v duši želá Braňo Dobšinský.

“Encyklika hovorí o integrálnom, teda celostnom rozvoji človeka. Umelá inteligencia vytvára modlu výkonu a účinnosti. Ľudia, ktorí nespĺňajú kritériá efektivity, môžu byť považovaní len za štatistickú chybu, ktorú treba eliminovať”, hovorí teológ Juraj Vittek. “Technológia sa tak nestáva pomocníkom, ale diktátorom. Otázka nestojí tak, či technológiu chceme alebo nie. Otázka je, či bude technológia slúžiť rozvoju ľudskosti, alebo po nej bude šliapať”, dodáva. Po priemyselnej revolúcii a dôstojnosti robotníkov a ich práce prichádza reakcia na revolúciu, ktorú prináša umelá inteligencia. Na mušku si ju zobral pápež Lev XIV. vo svojej novej encyklike. Ak tá prvá z konca 19. storočia reagovala na svet parných strojov, tovární a položenia robotníckych más, tá aktuálna spred pár dní reflektuje svet algoritmov, dát a umelej inteligencie. Ak sa Lev XIII. pred 135 rokmi postavil na stranu človeka a jeho dôstojnosti vo svete tovární a kapitálu, jeho menovec Lev XIV. analyzuje dopady raketového nástupu AI, ktorá mení spôsoby, ako pracujeme, komunikujeme a ovplyvňuje aj rozhodovanie človeka. „Diktát rýchlosti“ ako nové otroctvo či ľudské limity ako obyčajná softvérová chyba, ktorú treba odstrániť. Sme ešte pánmi technológií či súčiastkami v rukách neviditeľných algoritmov v rukách ich tvorcov a správcov? Kde v tom má miesto „civilizácia lásky“, o ktorej hovorí pápež Lev? Téma pre teológa a publicistu Juraja Vitteka. Pripravil Jaroslav Barborák.

Toto je grécka cesta. Investori neprichádzajú, šikovné mozgy odchádzajú a premiér nevidí realitu. No a nie je tu ani kritická masa voličov, ktorí si uvedomujú zúfalý stav, v ktorom sa nachádzame, tvrdí analytik Ivan Bošňák. Budeme musieť schudobnieť, pretože dnes sa máme relatívne veľmi dobre, dodáva. Ako upratať rozšafný sociálny i dôchodkový systém a ako naštartovať ekonomiku? A prečo “grécka cesta” voličom nevadí a zvykli si na tzv. “nárokovú mentalitu,” kde žijeme na úkor našich vnukov? Slovensko sa neodvratne vydalo na grécku cestu, my na nej už prakticky sme. Svedčí o tom rastúci štátny dlh ako aj nárast, varuje analytik Ivan Bošňák z Dát bez pátosu. Vláda podľa neho stratila kontakt s realitou, cenou však bude tvrdý pád životnej úrovne nás všetkých. Prečo vláda nedokáže skrotiť verejné financie a osekať neúmerné vládne výdavky? No a prečo “grécka cesta” väčšine voličov prakticky nevadí a zvykli si na tzv. “nárokovú mentalitu” kde si žijeme na dlh, ktorý budú splácať ešte aj deti našich detí? Vláda hádže konsolidačný uterák do ringu a fakticky rezignovala na tak prepotrebné ozdravenie verejných financií. Podľa Rady pre rozpočtovú zodpovednosť hrozí, že dlh krajiny vystrelí na rekordné miliardy so stúpajúcimi úrokmi za splátky dlhov, vláda však necháva štátnu kasu krvácať kvôli stámiliónovým výpadkom na daniach či neschopnosti skrotiť rozbujnelé vládne výdavky. Občanov i podnikateľov dusia neustále sa zvyšujúce dane i odvody, ekonomika uviazla na plytčine no štát míňa ako keby vyhral lotériu a minister financií sa stáva štatistom hroziacej gréckej cesty, pred ktorou už varuje aj naša Centrálna banka. Vláda vo svojej správe prvýkrát nezverejnila fiškálny výhľad a nie je jasne ukázaná veľkosť opatrení potrebných na dosiahnutie nových cieľov, čo podľa Rady pre rozpočtovú zodpovednosť znižuje predvídateľnosť politiky. Chýbajúca stratégia a odkladanie bolestivých rezov pritom len zvyšujú riziko, že budúca daň za dnešný populizmus bude pre životnú úroveň väčšiny z nás až grécky drastická. Stáva sa Slovensko svedkom naplnenia Ficovho proroctva: “Keď do pekla, tak na peknom bielom koni?” A čo to pre nás - naše penzie, služby štátu, ktoré využívame ako akúsi samozrejmosť či životnú úroveň - ako takú, bude znamenať? Témy pre analytika Ivana Bošňáka a jeho Dáta bez pátosu. Sledujete Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Vláda na sociálne hodnoty rezignovala, premiér viac načúva záujmom finančných skupín než hlasom pracujúcich. Namiesto sociálnej demokracie sme svedkami veľkolepo marketingových, no pritom úplne neadresných balíčkov, ktoré vôbec neriešia nespravodlivú distribúciu spoločného bohatstva, hovorí prezidentka KOZ Monika Uhlerová. Prečo nie je Slovensko sociálnym štátom? Na ekonomické a konsolidačné tornádo vláda vytiahla gumipušku. I tak by sa dal hodnotiť dlho očakávaný vládny balíček prorastových opatrení, ktoré by mali rozhýbať našu chradnúcu ekonomiku. Ekonomickí analytici, opozícia, ale aj partneri z Tripartity však vládny balíček podrobili ostrej kritike. Jej dôvodom je najmä nekonkrétnosť a vágnosť mnohých opatrení, v ktorých sa kabinet zaväzuje iba k analyzovaniu či prehodnocovaniu a ďalšie zasa majú podľa kritikov prakticky nulový vplyv na ekonomický reštart. Predkladané opatrenia sú zamerané na znižovanie administratívnej a nákladovej záťaže podnikov, podporu investícií a vytváranie priaznivejších podmienok pre rozvoj podnikateľského prostredia. Tvrdí predkladateľka balíčka ministerka hospodárstva. Vláda pritom ani po troch konsolidačných balíčkoch nie je schopná naše verejné financie výraznejšie ozdraviť a podľa rozpočtovej rady už konsolidačné úsilie fakticky vzdáva. Výsledkom Kamenického balíčkov je však rekordne vysoké daňovo odvodové zaťaženie, prakticky nulový ekonomický rast a stúpajúci podiel šedej ekonomiky, daňových únikov či odchod chytrých mozgov, ako aj firiem do zahraničia. Napriek dramatickej ekonomickej situácií však vláda míňa ako keby stratila kontakt s realitou a mnohí občania už uťahovanie opaskov zasa prestávajú zvládať. Zvláda vláda sociálne i ekonomicky udržateľnú konsolidáciu a vidí situáciu na Slovensku naozaj reálne? Prečo prorastové opatrenia nezaberú a sú viac o marketingu, než pomoci chradnúcej ekonomike a čo vláde ponúkajú odborári? Ako sa mení pracovný trh a ako naše mzdy i pracovné možnosti ovplyvňuje čoraz väčší podiel tzv. prekarizovanej práce - teda dohodári, agentúrni pracovníci či vynútené živnosti? A ako "dumpuje" naše mzdy prílev lacnej pracovnej sily zo zahraničia? Máme na Slovensku naozajstný sociálny štát a je Ficov "sociálny štát" ešte udržateľný? No a sú aj Odbory pripravené na zásadné škrty, ktoré by sa dotkli našej životnej úrovne? Sledujete Ráno Nahlas s prezidentkou KOZ Monikou Uhlerovou. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

„Čína má silu (Putina nakloniť k rokovaniam). Otázkou je, či má aj motiváciu, pretože čiastočne jej táto situácia vyhovuje“, hovorí generál vo výslužbe Pavel Macko. „Čína je obchodná veľmoc, zaplavuje svet tovarom a má strategický záujem na globálnej stabilite. Dopady vojny na Ukrajine však poškodzujú čínske záujmy oveľa menej, ako napríklad konflikty v Perzskom zálive. Ak by mala Čína zatlačiť na Rusko, bude to pravdepodobne systémom „niečo za niečo“, dopĺňa. Táto vojna sa môže skončiť už dnes večer, ak sa Ukrajinci stiahnu z ruských území,“ odkazuje Kremeľ ústami Putinovho hovorcu. V tom istom čase však Rusko pokračuje v masívnych raketových a dronových útokoch na ukrajinské mestá, zatiaľ čo analytici už druhý mesiac po sebe hovoria, že Kyjev na fronte získava späť stratené pozície. Objavujú sa aj správy, že ruskí finanční predstavitelia varujú Kremeľ pred neudržateľnosťou vojnových výdavkov. Z Paríža zaznieva, že rozsiahle ruské bombardovanie je prejavom úplnej neúcty k snahám o mier, Volodymyr Zelenskyj hovorí o „okne príležitosti“ pre diplomaciu ešte pred zimou a Donald Trump mal dokonca požiadať čínskeho prezidenta Si Ťin-pchinga, aby využil svoj vplyv na Vladimíra Putina. Je vojenské víťazstvo jednej zo strán čoraz menej pravdepodobné a bude o osude vojny rozhodovať skôr ekonomika, technológie a diplomacia? Téma pre generála vo výslužbe Pavla Macka. Podcast pripravil Jaroslav Barborák

Snaha Ombudsmana aby Ústavný súd posúdil podmienky registrácie cirkví sa zmenila na strašenie islamskými mešitami. Paradoxom je, že podnet podala malá kresťanská cirkev. Sme ešte kresťanskou krajinou, keď namiesto Ježišovho posolstva cirkvi bránia mocenský monopol a politici strašia mešitami? Kolaborácia s mocou popiera Ježišov odkaz, tvrdí kňaz Starokatolíckej cirkvi Martin Kováč. Nastal konečne čas na odluku? Verejný ochranca práv napadol Ústavnom súde podmienky na registráciu cirkví a náboženských spoločností. Tie totiž registráciu podmieňujú podpismi 50tich tisícok plnoletých členov - občanov Slovenskej republiky. Podľa ombudsmana ide o “neprimeraný zásah do slobody náboženského vyznania a do práva slobodne prejavovať svoje náboženstvo alebo vieru spoločne s inými“. „Sloboda náboženského vyznania patrí medzi základné piliere demokratickej spoločnosti. Štát môže regulovať podmienky registrácie cirkví a náboženských spoločností, nemôže však nastaviť pravidlá tak prísne, že registrácia sa stane prakticky nedosiahnuteľnou,“ tvrdí Róbert Dobrovodský. Faktom je, že podľa posledného sčítania obyvateľov spĺňa tieto podmienky len 5 denominácií: Rímskokatolícka cirkev, Evanjelická cirkev augsburského vyznania, Gréckokatolícka cirkev, Reformovaná kresťanská cirkev a veľmi tesne aj Pravoslávna cirkev.. Boj za slobodu náboženského vyznania sa však zmenil na strašenie mešitami. Koaliční politici však v kroku ombudsmana vidia nebezpečné otváranie dverí islamu. Tento krok pána ombudsmana som skutočne nepochopil a ide sám proti Slovenskej republike,“ vyhlásil minister obrany Róbert Kaliňák. Paradoxom je, že ombudsman svojim podaním reagoval na podnet občianskeho združenia Starokatolíci na Slovensku z januára 2023. Starokatolícka cirkev na Slovensku sa tak ocitla v epicentre sporu o to, kde končia práva veriacich a kde sa začína reštriktívna moc štátu. Hoci ich spoločenstvo v krajine reálne pôsobí, zákonná podmienka 50-tisíc členov z nich robí pre štát „neviditeľných“, bez možnosti uzavrieť sobáš či vyučovať na školách. Kým politici strašia islamským radikalizmom, Starokatolíci sa domáhajú len základnej právnej subjektivity, ktorú majú ich kolegovia v okolitých štátoch už pri stovkách členov. Je slovenský náboženský model skutočne postavený na tradícii, alebo na diskriminácii všetkého, čo nespĺňa masové kvóty? A prečo sa tak bojíme fiktívnych mešít v krajine, kde moslimovia takmer nežijú a už dnes na Slovensku Islam svoje modlitebne má? No a napokon, nenastal už konečne čas na splnenie poslednej požiadavky Verejnosti proti násiliu z Novembra 89 o odluke cirkvi od štátu? Aj s kňazským kolárikom sme tu vydaní na milosť a nemilosť, stačí prekročiť hranice a je to úplne iné. Baháisti či Mormoni to majú, my nie. Je to naozaj nedôstojné. Žiaľ veľké kresťanské cirkvi sa nás vôbec nezastali, hovorí Martin Kováč. Podľa neho hádky o moc a peniaze vo veľkých kresťanských cikvách zatieňujú Ježišovo posolstvo a nastal najvyšší čas na odluku cirkví od štátu. Kresťanstvo je o absolútnej otvorenosti a za touto nenávisťou (aktuálne voči Mešitám) je najmä strach, dodáva Kováč. Ráno Nahlas s kňazom Starokatolíckej cirkvi Martinom Kováčom. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

„Vidím za tým absolútny útok na slobodu slova a na nezávislé médiá“, hovorí len hodiny pre súdnym pojednávaním Peter Bárdy, ktorého Robert Fico žaluje za obálku na knihe Fico – posadnutý mocou. „Je to zastrašujúca, takzvaná SLAPP žaloba, ktorá má odradiť ľudí od toho, aby písali o Robertovi Ficovi. Aby prestali upozorňovať na veci, ktoré on, jeho vlády a politická garnitúra v tejto krajine páchajú“, dodáva. „Ak súd rozhodne, že tam nemôže byť jeho tvár, nabudúce tam nebude môcť byť jeho meno a nebudú vôbec vznikať knihy o Robertovi Ficovi? Je to snaha obmedziť slobodu slova a názorov vo verejnom priestore, pričom knihy sú minimálne od Gutenberga priestorom na šírenie faktov a názorov“, hovorí šéfredaktor portálu Aktuality.sk Začína sa ostro sledovaný súd medzi premiérom Robertom Ficom a novinárom Petrom Bárdym. Premiér žaluje šéfredaktora Aktualít a ich vydavateľa. Nie za knihu Fico – Posadnutý mocou a jej obsah. Ale za fotografiu na jej obálke. Žiada pritom státisícové odškodné. Sme svedkami sporu o jednu fotografiu premiéra – a teda verejne činnej osoby, alebo o čosi viac - o pokus zastrašiť kritických novinárov? Prípad preto môže byť dôležitým testom hraníc slobody médií, aj ochrany verejného záujmu na Slovensku. A práve o žalobe, osobnom tlaku aj o tom, čo tento spor znamená pre slovenskú žurnalistiku, sa budeme rozprávať s Petrom Bárdym, autorom napadnutej knihy.

Mali by sme sa začať seriózne rozprávať o psychologických testoch ako zásadnom predpoklade pre výkon špičkovej politickej funkcie, tvrdí prezident Slovenskej psychiatrickej spoločnosti Michal Patarák. Takíto lídri sú však obrazom tých, ktorí ich volia, upozorňuje psychiater Patarák. Prečo dovolíme aby nám vládli duševne nevyrovnaní lídri a nakoľko je slovenská spoločnosť až osudovo straumatizovaná? “Ako spoločnosť sme v regrese. Freudovsky povedané, sme v orálnej fáze vývoja. A keď je niekto v orálnej fáze vývoja, potrebuje niekoho, kto nakŕmi jeho veľké ústa. No a tak si volíme tých, čo majú silné reči, aby nás nimi nakŕmili, povedal o slovenskej spoločnosti pred viac ako tromi rokmi psychiater Michal Patarák. Na akom stupni vývoja sa nachádzame dnes a nakoľko nás pri tom limitujú naše staré a pritom stále nedoliečené a ani nespracované, spoločenské a dejinné traumy? Nakoľko sa točíme v kruhu ustavične sa opakujúcich nefunkčných vzorcov a teda i naučenej chronickej bezmocnosti a rezignácií na možnosť zmeny? Sme traumatizovaná spoločnosť holdujúca “traumatofílií”? Vládne čoraz väčšia vyprázdnenosť slov, odpojenie slov od reality i faktov ako aj útek do stále viac polarizovanej a klanovej spoločnosti. Nahrádzame si napĺňanie základných potrieb útekom k takzvanej identitárnej politike a naše individuálne ja až pričasto rozpúšťame v davoch a kolektívnom - no neraz úplne imaginárnom, “My”. Výsledkom tak potom je ďalšie a ďalšie sklamanie. Volíme si duševne nevyrovnaných, mentálne nevyzretých lídrov, do ktorých následne projektujeme vlastné frustrácie, nespracované traumy ako aj očakávania hlboko presahujúce možnosti politiky i verejného života ako takého. Z čoho pramení tá neustále rastúca polarizácia, ktorá nás ženie do hlbokých osobných frustrácií, ale už aj badateľnej agresivity? Vieme ešte oddeliť realitu od nami želaných fantázií, mýtov či fóbií a úzkostí? A dokážeme si ešte v týchto vojnách so svetom priznať, že sa môžeme mýliť? No a prečo si opakovane volíme duševne zjavne nevyrovnaných a očividne nezrelých lídrov a čo to vlastne vypovedá o nás samých? Čo si vlastne do verejného života projektujeme a máme zdravé očakávania na politiku a verejný život? No a napokon, v čom je moc davu a nakoľko dav vie rozpustiť naše individuálne ja – i s jeho hranicami dobra a zla? Ráno Nahlas s psychiatrom Michalom Patarákom. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Keď zomrel Jakubov otec a lekári hovorili, ako statočne „do poslednej chvíle bojoval“, Jakub mal v očiach slzy. No ako komikovi mu v tej istej sekunde v hlabou preblesla otázka: „A keby nebojoval, povedali by nám to? Ako to vlastne vedia, keď bol v bezvedomí?“ Komik a moderátor relácie Ťažký týždeň to považuje za moment, ktorý presne vystihuje, ako funguje mozog človeka, ktorý sa živí humorom. Keď jeho otcovi po mozgovej príhode zlyhávali orgány a plietli sa mu rôzne jazyky, rodina okolo neho nechodila po špičkách. Humor pre nich nebol útekom pred realitou, ale barličkou, ktorá im pomáhala prejsť ňou so vztýčenou hlavou. Pre Jakuba je humor terapiou a pomáha mu nielen v osobnom živote, ale aj v celospoločenskom kontexte. Aj ako spoločnosť prežívame vlastné „ťažké časy“ – od vojny na Ukrajine, cez konsolidáciu až po spoločenské napätie či atentát na premiéra. Jakub opakovane čelil kritike za vtipy o atentáte a kúsok z jeho rozhovoru sa dostal na vládnu tlačovku, kde sa púštal ako dôkazový materiál. Prečo si za svojimi vtipmi stojí? Kedy sám čelí autocenzúre? A je stand-up v dnešnej dobe len zábavou, alebo už funguje ako kolektívna terapia pre ľudí, ktorí sú z klasických správ unavení a znechutení? O tom, prečo nemá zlé svedomie za tvrdé vtipy, ako sa robí satira na politikov, ktorí sú smiešni najmä vtedy, keď nechcú, a prečo nám smiech pomáha nestratiť zdravý rozum v súkromných aj celospoločenských krízach, sa rozprávame s komikom Jakubom Gulíkom v dnešnom Ráne Nahlas. Moderuje Monika Vatrálová.

„Strašenie islamom slúži politikom na zakrytie problémov“, tvrdí arabista Attila Kováč. Politici podľa neho zneužívajú predsudky a stereotypy voči moslimskej komunite, hoci ide o jednu z najmenších menšín v krajine. Zdôrazňuje, že nenávisť voči neznámemu pramení z nedostatku osobnej skúsenosti a slúži ako populistický nástroj na odpútanie pozornosti od reálnych spoločenských problémov. Z témy prísnej registrácie cirkví sa na Slovensku opäť stal strašiak mešitami. Rezonuje tu téma islamu, hoci moslimská komunita u nás patrí medzi najmenšie v Európe. Ombudsman napadol na Ústavnom súde podmienku 50-tisíc veriacich potrebných na registráciu novej cirkvi a časť politikov okamžite začala hovoriť o hrozbe islamizácie či výstavby mešít. Naviac, samotný ombudsman sa stal terčom nevyberaných útokov, pre ktoré požiadal o policajnú ochranu a aj svoj úrad musel zatvoriť pred verejnosťou. Sú obavy z islamizácie Slovenska založené na realite, alebo skôr na predstavách a stereotypoch? Prečo sa práve islam stal v slovenskej politike takým silným symbolom, hoci väčšina Slovákov osobne žiadneho moslima nepozná? O islame, moslimoch, strachu z neznámeho aj o tom, čo táto debata vypovedá o nás samých, sa budeme rozprávať s arabistom Attilom Kovácsom. Podcast Jaroslav Barborák.

Nad ministerským pôsobením Tomáša Tarabu sa zmráka. Hoci SNS žiada jeho odvolanie, premiér dal na obnovenie dôvery znesváreným stranám čas do konca septembra. Toto “obnovovanie dôvery” môže byť pre občanov veľmi drahé. Vytvára sa tu obrovský priestor na kšeftovanie so straníckymi trafikami v podobe štátnych podnikov a straníckych nominácii. Ten čas môže premiér využiť i na rozobratie podporovateľov šéfa SNS, hovorí bývalý štátny tajomník rezortu Michal Kiča. Tomáš Taraba ako minister životného prostredia zrejme končí. Dôvodom však nie je nič zo zoznamu jeho podivuhodných personálnych nominácií či profesionálnych pochybení, ale ide o spor so SNS – kde si jej šéf Andrej Danko i takto vynucuje svoj dlhodobo chradnúci politický vplyv. Rezort životného prostredia pod vedením Tomáša Tarabu pritom pripomína viac bojisko politických ambícií a podivných obchodov než inštitúciu chrániacu naše prírodné dedičstvo. Od kontroverzných personálnych čistiek, cez pochybné projekty typu prečerpávacia elektráreň Málinec, až po systémové rozoberanie Envirofondu a zonáciu Tatier idúcu viac v ústrety biznisu než bohatstvu chránenej prírody. Veľmi otázny je i vytrvalý boj s enviroodborníkmi a mimovládkami špecializujúcimi sa na ochranu prírody. Toto všetko vyvoláva viac otázok než odpovedí, kde strategické plánovanie nahradil čistý pragmatizmus moci a odbornosť je zasa nahrádzaná straníckou lojalitou. Kým minister aktuálne bojuje o svoje miesto na politickom slnku, krajinu trápi nepripravenosť na extrémne suchá a neefektívne vodozádržné opatrenia no a v štartovacom boxe na post ministra je už pripravený jeho doterajší štátny tajomník - a človek s veľmi kontroverznou povesťou, Filip Kuffa. Udrží sa Tomáš Taraba v kresle ministra a čo stratí Slovensko ak by ho vystriedal Filip Kuffa? Koho záujmy minister Taraba vlastne reprezentoval no a čo dobré po ňom v tej našej krásnej prírode vlastne ostane? Ráno Nahlas s bývalým štátnym tajomníkom rezortu životného prostredia a enviroprávnikom Michalom Kičom. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

"Neriešime skutočné, akútne problémy, ktoré budú mať vplyv na ďalšie generácie – stabilitu dôchodkového systému, demografickú krízu či ochranu životného prostredia", hovorí v rozhovore politológ Radoslav Štefančík. Kým ekonomika upadá a hrozí nám grécka cesta, politici nás podľa neho len strašia bubákmi, hľadajú vymyslených nepriateľov a riešia zástupné témy."Nemáme politikov, ktorí by tieto témy dokázali odborne uchopiť. Jedni sa musia brániť za minulé prešľapy, druhí to donekonečna využívajú. Bolo by najlepšie, keby mnohí politici, ktorým ide len o vyvolávanie strachu a kriku a nedokážu riadiť krajinu, z verejných funkcií konečne odišli", dodáva. Podcast pripravil Jaroslav Barborák.

Čo sa stane, keď inštitúcie poverené kontrolou moci stratia ochranu moci, ktorú kontrolujú? Stratégia je jasná: Zastrašiť, otráviť a ešte i škandalizovať či zažalovať. Cieľom je znemožnenie kontroly verejných zdrojov. Kontrolné inštitúcie štátu - NKÚ či PMÚ, varujú pre rastúcim tlakom na ich nezávislosť. Prečo vláda a jej premiér Fico teraz mlčia? A ak mlčia, kto tu teda skutočne vládne a v mene koho a čoho? Mali by dohliadať na transparentné, hospodárne ako i zákonné narábanie so spoločnými peniazmi, ako aj na férovú hospodársku súťaž, namiesto toho však čelia nevyberaným a stupňujúcim sa útokom zo strany záujmových skupín, kúpených médií či politikov ako i oligarchov v pozadí. Predsedovia NKÚ a PMÚ v spoločnom rozhovore pre Ráno Nahlas otvorene priznávajú, že vláda a ani jej premiér sa ich v boji za nezávislosť kontroly dostatočne nezastali. Podrývanie pilierov štátu však podľa nich vedie k celkovému rozkladu právneho štátu ako i demokratickej spoločnosti a tým i k strate dôvery občanov v štát a možnému nástupu vlády nekontrolovaných záujmov i moci demokraticky neriadenej oligarchie. Nezávislé kontrolné inštitúcie čelia dnes na Slovensku bezprecedentnému tlaku, ktorý ohrozuje samotné základy právneho štátu i delenia moci a jej kontroly zo strany oficiálnych štátnych inštitúcií. Kým sa vládna koalícia všemožne snaží prebrať kontrolu nad Úradom na ochranu oznamovateľov či verejnoprávnym Telerozhlasom a v kuloároch koalície zvažuje aj zásadné zmeny vo fungovaní Úradu pre verejné obstarávanie, Najvyšší kontrolný úrad a Protimonopolný úrad zostávajú - spolu s Verejným ochrancom práv či Radou pre rozpočtovú zodpovednosť, jednými z posledných bášt nezávislej kontroly. Tieto inštitúcie však namiesto rešpektu neraz čelia až agresívnej mediálnej šikane, spochybňovaniu zo strany vládnej moci ako i sofistikovanému zastrašovaniu zo strany špičkových právnych tímov najímaných kontrolovanými subjektami. Príkladom môžu byť zistenia NKÚ v oblasti zdravotníctva či rozhodnutie PMÚ o liekovom karteli s rekordnou pokutou. Prečo je nezávislosť kontrolných inštitúcií tak dôležitá pre úspech celej krajiny, kam až siaha moc a vplyv lobistov a dokážu kľúčoví strážcovia pravidiel odolať aktuálnemu až kobercovému náletu na ich nezávislosť? Ak sa vláda konečne nepostaví na stranu nezávislých kontrolných inštitúcií, ktoré majú zo zákona povinnosť dávať verejnosti odpovede na otázky či všetko, čo sa v tomto štáte deje, je v súlade zo zákonmi - ako aj s princípmi dobrého hospodára, tak tu hrozí vážna deformácia a dokonca i rozvrat demokratickej spoločnosti. Potom však ľudia prestanú dôverovať nielen týmto inštitúciám, ale aj samotnému štátu ako takému, tvrdí predseda NKÚ. Útok na nezávislé kontrolné inštitúcie je tu dnes zjavný, tvrdí Juraj Beňa. Podľa neho sú dnes na Slovensku nezávislé inštitúcie v ohrození. Našou jedinou ochranou sú občania a ich snaha nerezignovať na veci verejné. Tieto útoky zásadným spôsobom podrývajú a rozvracajú samotné piliere, na ktorých stojí naša demokratická spoločnosť, dopĺňa ho Ľubomír Andrassy. Ráno Nahlas so šéfom NKÚ Ľubomírom Andrassym a predsedom PMU Jurajom Beňom. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Verejnoprávne médiá sú na Slovensku bité všetkými vládami. V Česku sa ich nezávislosť doteraz podarilo ubrániť. To je vysvetlenie, prečo sú u susedov protesty za zachovanie koncesionárskych poplatkov a proti politickým zásahom do Českej televízie a Českého rozhlasu. Hovorí pre podcast RánoNahlas Marína Urbaníková, sociologička médií, ktorá pôsobí na Masarykovej univerzite v Brne aj na Karlovej univerzite v Prahe. Viaceré české mestá zažili minulý týždeň protesty tisícov ľudí proti návrhu zrušiť koncesionárske poplatky. U nás ich zrušila vláda súčasnej opozície, pretože to dlhodobo presadzoval niekdajší predseda SaS Richard Sulík. Prečo sa Slováci za svoje verejnoprávne médiá nebili, a Česi to robia? Politici chcú skrotiť médiá, lebo si nechcú zvykať na kritiku. Riešenia sú, a spočívajú napríklad v druhej komore parlamentu, rozložení nominácií do mediálnych rád medzi rôznych aktérov, v garancii nezávislého financovania, ale aj v ľuďoch, hovorí expertka Marína Urbaníková, autorka knihy o verejnoprávnych médiách. Rozhovor nahrával Peter Hanák.

Maďarsko po rokoch vlády Viktora Orbána možno stojí na najväčšom politickom zlome od pádu komunizmu. Mužom, ktorý prvýkrát reálne ohrozil systém Fideszu, je paradoxne bývalý insider režimu Péter Magyar. Tvrdí, že chce vrátiť Maďarsko späť k právnemu štátu, slobodným inštitúciám a klasickej demokracii — no zároveň používa tvrdý, centralizovaný a silne personalistický štýl politiky. Je teda demokratickým reformátorom, alebo iba novou verziou silného lídra pre unavenú krajinu? O tom, čo predstavoval „orbánovský systém“ a či sa dá demontovať bez použitia orbánovských metód, sa budeme rozprávať s Tomášom Strážayom zo Slovenskej spoločnosti pre zahraničnú politiku. Podcast pripravil Jaroslav Barborák.

Už piaty rok po sebe naša krajina čelila poklesu obyvateľov. Aktuálne sa pôrodnosť dostala na také historické minimum, ktorého úroveň bola ešte horšia ako počas Druhej svetovej vojny. Slovensko vymiera. Rodí sa stále menej a menej detí, žijeme dlhšie ako v minulosti a tak sa veková štruktúra našej spoločnosti zásadne mení - a zásadné budú i dôsledky. Napriek tak obľúbeným, neustále opakovaným a hlasným deklaráciám o dôležitosti rodiny, či o deťoch ako priorite spoločnosti, však žiadne vlády za ostatné 2-3 dekády nedokázali dať účinné a ani funkčné odpovede ako negatívny demografický trend zvrátiť a uistiť mladých ľudí, že byť rodičom a založiť si rodinu je nielen dobrým, ale aj bezpečným riešením vlastnej budúcnosti. Kočíkovné, krúžkovné či všakovaké rodičovské bonusy zjavne nezaberajú, otázkou preto je, či vôbec poznáme skutočné dôvody, prečo sa mladí ľudia obávajú zakladať rodiny, byť rodičmi a privádzať do tohto sveta svoje vlastné deti. Jednou z odpovedí môže byť aj Veľký prieskum rodín, ktorý pre finančný dom UNIQUA pripravila agentúra NMS Market Research. Podľa neho pocit bezpečia v našich rodinách opäť klesol pričom naše rodiny najviac trápia finančné starosti, ale aj obavy z budúcnosti či zdravotné problémy. Čoho sa mladí ľudia tak veľmi obávajú, ako sa s tým dá popasovať a čo skutočne trápi naše rodiny, sú to len obvyklé peniaze alebo je to i obava z budúcnosti či dokonca z členov vlastnej rodiny? Ráno Nahlas, s Michalom Mislovičom z agentúry NMS. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Namiesto umeleckých nápadov, detského smiechu pri workshopoch či hudby rozširujúcej obzory - púťače herní, opustené priestory zívajúce až hlasným tichom a kultúrna púšť. Perspektíva krajiny, z ktorej vyženú kultúru. Perspektíva, o ktorej hovoria kultúrne centra, ktoré vďaka škrtom v štátnej podpore bojujú o prežitie. „Čelíme cielenému útoku. Pre odvahu byť slobodnými ostrovmi súčasného umenia, kritického myslenia a občianskej angažovanosti“. A ak ich od financií odstrihol štát v postave ministerky Šimkovičovej a jej ľudí, o peniaze sa teraz uchádzajú v zbierkach. Rok 2025: tridsiatka centier siete Aréna zorganizovalo 5600 podujatí, ktoré navštívilo viac ako 280-tisíc ľudí. Ani nie polovica roku 2026 – mnohé hovoria o existenčnom ohrození. Ak cieľom ich verejnej zbierky bolo 500-tisíc eur, na čo bude postačovať necelých 182-tisíc, ktoré im dalo 3600 darcov? Pozrieme sa na to s Lacom Oravcom z Novej Cvernovky, ktorý je podpredsedom siete pre nezávislú kultúru Anténa. Pripravil Jaroslav Barborák.

Zdravie sa čoraz viac stáva otázkou peňazí a holé prežitie sa neraz mení na zápas o súcit a spolupatričnosť. Na portáli Donio tvorí téma zdravia takmer polovicu zbierok a v minulom roku sme takto vyzbierali 4,4 milióna eur, hovorí Zuzana Suchová. Pacient sa stal rukojemníkom systému, dopĺňa ju Simona Stískalová. Ak Slovensko nie je pre chorých a umierajúcich, tak pre koho je táto krajina? Napriek ústavnej garancií zdravotnej starostlivosti sa Slovensko čoraz viac mení na krajinu, kde je zdravie podmienené finančnými možnosťami či sociálnym statusom. O dvojkoľajnom zdravotníctve - teda zdravotníctve pre bohatých, no a potom pre tých ostatných, dokonca otvorene hovorí už aj Verejný ochranca práv. Najvyšší kontrolný úrad zasa po hĺbkovej kontrole liekovej politiky posúva jej závery na Generálnu prokuratúru a hovorí o fatálne zlyhávajúcom štáte ako i o spleti nekontrolovaných a neprehľadných lobistických záujmov dominujúcich zdravotnej politike slovenských vlád. Do zdravotníctva síce ročne prúdi už približne 10 miliárd a ďalšiu približne polmiliardu doň ako pacienti investujeme v džungli neprehľadných a nepredvídateľných poplatkov, no ak vám ide o život či zdravie, čoraz viac úlohy štátu preberajú charitatívne zbierky a platformy ako Donio. Prečo sa charita stala doslova povinnou jazdou pre rodiny s ťažkými diagnózami a kde končí hranica medzi solidaritou a neschopnosťou vládnej moci pri zabezpečovaní základných práv občanov? No a kedy sa konečne dočkáme zmysluplnej liekovej politiky, ktorú síce ministerstvo už dlho sľubuje, no jej výsledok stále vidieť nie je? Pre koho je tento štát, ak nie pre nás, občanov-pacientov a na čo nám je taký štát, ktorí nás nepodrží v našich najťažších okamihoch? Ráno Nahlas o liekovej politike, charitatívnych život zachraňujúcich zbierkach ako i absentujúcom či zlyhávajúco štáte. Zuzana Suchová z Donia a Simona Stískalova z Platformy pomáhajúcich organizácií. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Gabriela Wascheková má štrnásťročnú dcéru Agátku, ktorá má komplexné zdravotné znevýhodnenie. Jej diagnóza zahŕňa osem rôznych ochorení, od detskej mozgovej obrny, ADHD až po ťažkú epilepsiu s rizikom zastavenia srdca. Gabriela sa o dcéru stará sama a robí všetko pre to, aby sa Agátka aspoň čiastočne začlenila do spoločnosti, hoci systém im pod nohy hádže viac polien než pomoci. Nájsť školu či denné zariadenie pre dieťa s takouto diagnózou je na Slovensku takmer nesplniteľná misia. „Na papieri je to krásne, ale prax je iná. Ako rodičovi mi chýbala informovanosť. Nevedela som o centrách včasnej intervencie, a keď začali fungovať, my sme už boli starší. O podporné opatrenia sa človek musí doslova domáhať. Na úradoch nás často odbijú vetou, že na niečo nemáme nárok, hoci to nemusí byť pravda,“ vysvetľuje matka samoživiteľka Gabriela Wascheková. Život rodiny Waschekovcov je neustálym strategickým plánovaním. Gabriela úprimne hovorí o dramatickom pôrode, rozpade manželstva aj o každodennej neistote a strachu z budúcnosti. Napriek vyčerpaniu sa však snaží pre svoju dcéru vybudovať aspoň kúsok inkluzívneho sveta, v ktorom by Agátka nebola vnímaná len cez prizmu svojich diagnóz. O tom, ako sa žije matke s dieťaťom so špeciálnymi potrebami, o bariérach v našej spoločnosti, ale aj o hľadaní vnútornej sily a radosti, sa dozviete v dnešnom Ráne Nahlas. Moderuje Monika Vatrálová.

Úplatky prijímané i rozdávané, ovplyvňovanie vyšetrovaní, vynášanie z polície… A to všetko pod ochranným dáždnikom najvyšších, ktorí čelia obžalobe, že takto postupovali organizovane – v zločineckej skupine. Kauza s biblickým názvom Očistec. Tento týždeň sa dostala pred súd, hoc len na okamih. Na lavici obžalovaných sedí niekdajšie najvyššie vedenie polície v postave vtedajšieho policajného prezidenta a aktuálne podpredsedu parlamentu za SMER Tibora Gašpara, jeho príbuzný a vplyvný podnikateľ Norbert Bodor, bývalý špeciálny prokurátor Dušan Kováčik, rovnako bývalý prezident Finančnej správy František Imrecze, či niekdajšie vedenie elitnej kriminálky Naka – Peter Hraško, Róbert Krajmer, Bernard Slobodník a ďalší. Prípad sa týka podozrení, že časť policajných špičiek, oligarchov a vplyvných ľudí z prostredia politiky vytvorila systém vzájomného krytia a manipulácie vyšetrovaní. Proces sprevádzajú výpovede kajúcnikov, spory o dôveryhodnosť dôkazov aj obvinenia z politického zneužívania trestných konaní. Kauza zároveň otvorila otázky fungovania polície, prokuratúry a vzťahu politiky k bezpečnostným zložkám. Pre časť verejnosti je symbolom boja proti korupcii, pre kritikov zasa príkladom problematických vyšetrovacích praktík. Na Očistec sa bližšie pozrieme s Laurou Kelloo-Kalinskou z investigatívneho tímu Akutalít. Je pred nami očista krajiny, či očista obžalovaných? Podcast pripravil Jaroslav Barborák.

Ako to, že minister pôdohospodárstva obhajuje Fafokany namiesto zápasu o agrodotácie a našich farmárov? Koho záujmy Richard Takáč vlastne obhajuje a kde v tom celom sú oligarchovia stojaci za PPA? Pýta sa exminister Zsolt Simon. Bruselské agrodotácie sú vo vážnom ohrození, hlavným problémom je dlhodobo nefunkčná Pôdohospodárska platobná agentúra. Inštitúcia, ktorú odborníci opisujú ako „štát v štáte“, ktorá čelí podozreniam z organizovaného rozkrádania a krytia oligarchických záujmov. A dnes sa na tieto pochybné praktiky pozrel už aj samotný Brusel. Od kauzy Dobytkár až po fiktívne penzióny sa v nej kontinuálne ťahá línia netransparentnosti, ktorú nedokázali zastaviť ani opakované kontroly NKÚ. Podľa exministra Zsolta Simona sa z PPA stal nástroj systémovej korupcie, kde takzvaná „penziónová kauza“ predstavuje iba špičku korupčného ľadovca. Systém, ktorý slúži oligarchom namiesto skutočných poľnohospodárov, pritom prerastá viacerými vládami a dnes opätovne ohrozuje samotnú akreditáciu agentúry. Minister pôdohospodárstva sa tvári, že nerozumie po anglicky a za výzvou Európskej komisie pozastaviť PPA akreditáciu vidí opozičný komplot a výzvy Bruselu spochybňuje a odmieta. Ak však Slovensko neuskutoční radikálne zmeny, naši farmári môžu prísť o stámilióny milióny eur určené na rozvoj vidieka i podporu poľnohospodárstva. O čo ide ministrovi pôdohospodárstva, koho záujmy vlastne chráni a prídu farmári o podporu z Bruselu? Ako to, že si dlhodobo nevieme poradiť s transparentnosťou a dôveryhodnosťou Pôdohospodárskej platobnej agentúry a koho táto inštitúcia naozaj reprezentuje? Ráno Nahlas s exministrom pôdohospodárstva Zsoltom Simonom. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Jerevan, Mníchov, Moskva – cestovná mapa posledných dní, ktorou prešiel premiér Robert Fico. Ak bol v Jerevane jedným z lídrov Európskej únie, v Moskve bol jediným z lídrov Únie. Ak sa v Jerevane stretol aj s Volodymyrom Zelenským, v Moskve ho hostil Vladimír Putin. A ak s prvým dohodol spoločné rokovanie vlád, od druhého priniesol správu, že „Moskva je pripravená uspokojiť energetické potreby Slovenska“. Nemecký kancelár Merz mu zo Štokholmu poslal kritický odkaz s výrazmi „jeho účasť hlboko ľutujem“ a „o tomto dni v Moskve sa s ním budeme rozprávať“. A ak Merz v Štokholme po boku svojho švédskeho kolegu zdôraznil podporu Nato a európskej jednote voči Rusku, Robert Fico v Liptovskom Mikuláši v súvislosti s Nato hovoril, že sa nám „pred očami rozpadáva“, „Európska únia je slabá“ a kriticky zamieril aj na OSN, ktorá je podľa neho „bezvýznamná“. Mimochodom - Liptovský Mikuláš sa po nedávnych Bánovciach stal už druhou zastávkou v predvolebnej cestovnej mape vládnych strán. Ak Bánovce patrili Smeru, Mikuláš si podelili s Hlasom. Inak svoju súdnu „cestovnú mapu“ začal tento týždeň aj Tibor Gašpar. Čaká ho na nej maratón 37-ich pojednávacích dní v kauze Očistec, ktorá je o chápadlách moci, úplatkov a vynášania v polícii. Čo môže urobiť Gašparovi a jeho Smeru? Aj na to sa pozrieme s politológom Radoslavom Štefančíkom. Podcast pripravil Jaroslav Barborák.

Korupčné kauzy, tvrdo presadené lobistické záujmy, chronicky systémové plytvanie či ignorovanie kontrol NKU – no a pacient na poslednom mieste. To je slovenské zdravotníctvo. Najťažším pacientom zdravotníctva je samotné zdravotníctvo, ale prečo je to tak? Zisk v zdravotníctve nevadí. Štát však v regulácií verejného záujmu zlyhal, nemá verejné politiky ani merateľné ciele, tvrdí Tomáš Szalay z SaS. Veľký audit štátnych nemocníc preukázal obrovskú a systémovú neefektivitu ich hospodárenia, rozchádzajú sa však interpretácie, čo je príčinou a kto je kľúčovým vinníkom neustále rastúcich dlhov. Premiér - po 15tich rokoch jeho vlastného vládnutia, hovorí o šoku. Faktom však je, že Najvyšší kontrolný úrad dlhodobo predkladá zistenia o tom, že najťažším pacientom nášho zdravotníctva je samotné zdravotníctvo. Systém jeho riadenia totiž predseda NKÚ označil za deravý ako ementál pretože ministerstvo rezignovalo na verejný záujem a podľahlo lobistickým tlakom. Dôkazom má byť aj lieková politika, kde štát - ako jej regulátor, systémovo zlyhal a protokoly o kontrole preto putujú na Generálnu prokuratúru. No a v rukách prokuratúry skončil aj neslávne známy sanitkový tender, nad ktorým si Kamil Šaško doslova umyl svoje ministerské ruky. No a predmetom ostrej kritiky ombudsmana sa stalo aj poplatkové eldorádo, v ktorom svojvoľne, netransparentne a nepredvídateľne miznú stovky miliónov od pacientov. My vôbec netušíme čo je to verejný záujem v zdravotníctve. Nemáme žiadne verejne politiky ani ich merateľné a exaktne kontrolovateľné parametre ani ciele, tvrdí Tomáš Szalay z SaS. Kto tomuto - čomu hovoríme zdravotníctvo, v skutočnosti velí a o koho záujmy vlastne ide? Pýta sa poslanec SaS Tomáš Szalay. O čom hovorí fakt, že na šéfa NKÚ si premiér čas nenašiel, ale na Jaroslava Haščáka z Penty už čas mal? Kto teda rozhoduje o našich životoch a zdraví a kto je skutočným generálom slovenského zdravotníctva? Ráno Nahlas s poslancom SaS Tomášom Szalayom. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Od želania „pokoja a mieru všetkým“ už v prvých slovách svojho pontifikátu, po jasné odsúdenie vojnového besnenia mocných tohto sveta. A to až k slovám adresovaným vojensky najmocnejšiemu mužovi Donaldovi Trumpovi – „Ja sa ho nebojím“. Američan Američanovi. Pápež Lev XIV. bude už o pár hodín prvý rok v úrade. 8. mája pred rokom vzišiel z druhého dňa konkláve, pred ktorým meno Roberta Prevosta nefigurovalo v zozname papabili – a teda favoritov. Želanie mieru adresoval svetu v deň, keď si pripomínal koniec Druhej svetovej vojny. A v časoch, keď mala tá Putinova už tri roky a mocenské eskapády Donalda Trumpa boli len za obzorom. Čo prišlo s Levom, ktorý vystriedal Františka? Pozrieme sa na to s Martinom Jarábkom, ktorý je ponorený do vatikánskych reálií. Nielenže vedie slovenskú redakciu Vatikánskeho rozhlasu, ale vo Vatikáne aj býva. A väčšiu časť prvého roku Levovho pontifikátu bol aj jeho susedom. Podcast pripravil Jaroslav Barborák.

Pre opozičnú alternatívu dnes tiká najvyšší čas. Ak chce vystriedať Fica, nemôže to byť o menách a koalíciách, ale musí ponúknuť spoločné odpovede na kľúčové problémy Slovenska. Toto tam však vôbec nevidieť. Hovorí jeden z kľúčových architektov Mečiarovej volebnej porážky a spoluautor SDK Ivan Šimko. Napriek tomu, prečo nie je dôvod sa mentálne opúšťať? Kedy, ak nie teraz a kto, ak nie my? Otázka reálnej zmeny Ficovej vlády čoraz viac súvisí aj s témou integrácie roztrieštených opozičných síl. Má však opozícia na to aby vystriedala unavenú vládnu moc? Jej líder - Progresívne Slovensko, síce dominuje prieskumom preferencií, viacero opozičných subjektov však bojuje s hrozbou prepadu ich voličských hlasov. Opozičným politikom sa však sily spájať veľmi nechce a často - namiesto spolupráce, voči sebe radšej bojujú. Neexistuje ani kedysi obľúbený formát tieňovej opozičnej vlády, ktorá by mohla spoločným opozičným hlasom voličom formulovať konkrétne alternatívy ďalšieho vývoja Slovenska. Porážku veľmi obľúbenému premiérovi Vladimírovi Mečiarovi a tým stopku jeho vláde, pritom uštedril práve takýto spoločný opozičný subjekt - Slovenská demokratická koalícia (SDK), v ktorej sa na jednej kandidátke stretlo až 6 politických subjektov. Je čas na podobné spájanie sa a dá sa dvakrát vstúpiť do tej istej rieky? Ako sa spájajú politicky veľmi rozdielne strany a kde sa stretá umenie kompromisu a integritou vlastnej tváre? No a prečo sa dnešná opozícia nevie zjednotiť ani na vecných riešeniach kľúčových problémov Slovenska? Na integráciu opozície je najvyšší čas. Ak to myslia vážne, musia začať s programovými otázkami - teda ponukou spoločného riešenia kľúčových problémov Slovenska, nie debatou o menách či formách spájania sa. Túto logiku tam však nevidím. Odkazuje opozičným lídrom Ivan Šimko, jeden z architektov SDK, ktoré integráciou opozičných síl dokázala odstaviť od moci populárneho premiéra Vladimíra Mečiara. Oni sa o tom, ako nájsť spoločné prieniky v riešení zásadných a aktuálnych problémov tejto krajiny vôbec nerozprávajú a ani to – ako spoločná alternatíva, neformulujú verejnosti. Opantal ich premiér Fico a jeho témy. Opozícia má pritom dnes na rukách silné karty, niet dôvodu sa opúšťať, dodáva Šimko. Sledujete Ráno Nahlas, tentoraz s jedným z architektov SDK a bývalým podpredsedom KDH Ivanom Šimkom. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

„Vo svete sa stmieva. Médiá, ktoré majú pozerať politikom na prsty, majú čoraz menší vplyv a spoločnosť sa díva do tmavej priepasti“, hovorí Pavol Szalai z medzinárodnej novinárskej organizácie Reportéri bez hraníc (RSF). Hodnotí pritom najnovší index slobody tlače vo svete, ktorý RSF pripravuje už od roku 2002. „V roku 2002 v krajinách s najvyššou úrovňou slobody tlače žilo 20 % populácie, dnes je to menej ako 1 %. Podiel krajín so zlou situáciou vzrástol zo 14 % na dnešnú väčšinu“, dopĺňa. Zákony ako zbraň, nepriateľská politická rétorika ako slučka, ktorá dusí a tlak ekonomiky. Sloboda médií vo svete padla na historické minimum – a Slovensko nie je mimo tohto trendu. Najnovší index organizácie Reportéri bez hraníc ukazuje, že tlak na novinárov rastie aj v zabehnutých demokraciách. Zákony, politika aj ekonomika médií dnes čoraz viac rozhodujú o tom, čo sa verejnosť dozvie a čo nie. Kde je v tomto obraze Slovensko a čo sa za posledné roky zmenilo? A najmä – ide len o výkyv, alebo o dlhodobejší problém, ktorý môže zásadne ovplyvniť fungovanie demokracie? Pozrieme sa na to s Pavlom Szalaiom z Reportérov bez hraníc.

Európske agrodotácie sú v ohrození. Dôvodom je katastrofálny stav Pôdohospodárskej platobnej agentúry. PPA je štát v štáte, vládnu mu figúrky dosadené ľuďmi zneužívajúcimi agrodotácie. PPA uniesla oligarchia a politici to kryjú, tvrdí Xénia Makarová z Nadácie Zastavme korupciu. A prečo je mýtny tender doteraz vážny problém? Pôdohospodárska platobná agentúra je vo vážnom ohrození. Opäť. Brusel pre zásadné systémové nedostatky žiada pozastavenie jej akreditácie pričom v hre je i hrozba korekcií mnohomiliónových poľnoplatieb. Ešte väčším problémom je, že minister pôdohospodárstva, ktorý je riadiacim, ale aj kontrolným orgánom PPAčky, problém ignoruje a tvári sa, že buď nerozumie po anglicky alebo vraj ide len o akési spiknutie opozície a médií. Na vážne pochybenia v Pôdohospodárskej agentúre pritom opakovane poukazoval aj Najvyšší kontrolný úrad a PPA - po kauze Dobytkár, rovnakému problému ako teraz, už čelila. "Hnevá ma, že my sme ako na podnose odovzdali orgánom činným v trestnom konaní ukážkový príklad skorumpovanej a rozkradnutej štátnej agentúry a namiesto toho, aby bežali vyšetrovania a jej bývali predstavitelia by boli braní na zodpovednosť, zavládla tu kultúra nevyvodzovania osobnej - politickej i trestnoprávnej, zodpovednosti." Predseda NKÚ Ľubomír Andrassy Prídu slovenskí farmári kvôli rôznym Fafokanom, ktoré sa tvária že sú penzióny, aj keď žiadnymi penziónmi nie sú, o mnohomiliónové eurodotácie? Čo - a koho presne, kryje minister pôdohospodárstva a prečo tento problém ignoruje? Na základe čoho bývalý šéf PPA - po zlyhaniach Agentúry, dnes šéfuje Finančnej správe a prečo je pre aktuálnu vládnu moc tak nenahraditeľným mužom? Ak by vláda nereprezentovala verejný záujem, ale záujem tých, ktorí uniesli PPA, nesprávala by sa inak, než ako sa dnes správa vláda Roberta Fica, hovorí Makarová. No a napokon, kam miznú miliardy z diaľničného Mýta a ako to, že napriek miliardám z mýtneho tendra nie sme schopní dostavať čo i len jednu diaľnicu z východu na západ tejto našej maličkej krajiny? Únos PPA, únos Mýta, ale i únos zdravotníctva či dokonca rozklad právneho štátu - ako i sankcií za zneužitie verejných zdrojov. Moc oligarchie naprieč všetkými oblasťami verejného života a vláda nikým nevolených finančných záujmov, hlboko v tieni politiky. Kto teda naozaj vládne Slovensku a koho je v skutočnosti tento štát? Ráno Nahlas, tentoraz s Xéniou Makarovou z Nadácie Zastavme korupciu. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Do Bratislavy prichádza Ježiš. Ocitá sa v „reči garáží a betónových stien“. „Tam, kde pravda nemá kadidlový dym“. Uprostred apoštolov, no nie ako „uhladených hrdinov bez tieňov“, ale „zabijakov, heretikov, vyberačov daní či prostitútok“. „Tam, kde život je surový, neuprataný a autentický.“ Tam sa skvie pôvodné jadro jeho zvesti. Tak to vidí Martin Toman. Duša najnovšieho scénického spracovania slávnej rockovej opery, alias muzikálu Jesus Christ Superstar. Už vyše polstoročie je toto dielo Lloyda Webera a Tima Ricea fenoménom. Na Slovensko sa dostalo len 13 rokov po svojom vzniku ešte ako neautorizovaná verzia v podmienkach prednovembrovej a teda zakázanej produkcie. To bol ďaleký rok 1983. Profesionáli sa ho ujali v roku 2015 pod režisérskym vedením Jána Ďurovčíka. A teraz sa ho chopili študenti herectva a hudby pod vedením herca, hudobníka, dabingového hlasu či tanečníka Martina Tomana. A je to dvojhodinové „defilé energie“ v službách dvojtisícročného príbehu lásky, ktorá počíta aj s krížom. „Skupina mladých ľudí sa rozhodla inscenovať príbeh o Bohu jazykom, ktorý im patrí: drzo, konfrontačne, bez zlatých rámov a liturgických nánosov a zároveň smädných po Kristovej láske“ – ako napísal Martin. Práve on je mojim dnešným hosťom.